Súčasťou Týždňa slovenských knižníc je aj moje čítanie rozprávok deťom. Začali sme od januára a čítame každý druhý utorok o druhej. Z Dobšinského, Němcovej i Perraulta, niekedy s väčším, inokedy s menším záujmom.
Ako som sa len potešila, keď mi včera zavolala pani učiteľka a povedala mi, že počula v rádiu, že máme zaujímavú akciu, že čítame deťom rozprávky a ona že na tú akciu chce prísť. Usmiala som sa a hovorím jej, že milá pani učiteľka, odkedy robím v knižnici, čítam pri každej možnej príležitosti deckám, ale ona, že teraz o tom hovorili v rádiu. A včera sa ma aj v Modre pýtala jedna pani, čo to robím a čo to čítam, a že to je úžasné.
A ja sa smejem, lebo odkedy som sa ako neknihovníčka zamestnala v knižnici, čudujem sa všetkým seminárom a mudrovačkám o boji s počítačmi a modernými technológiami… Čo by sme a ako by sme mali deťom ponúkať knižky? Ako im vziať z rúk mobily a odvrátiť ich zrak od televíznych obrazoviek? Skrátka, odkedy som sa zamestnala v knižnici, hovorím a ukazujem deťom aj maminám, že proti nečítaniu sa dá bojovať čítaním, a robí sa to tak, že všetko dáte nabok, sadnete si k deťom, trochu sa im možno predtým pekne privravíte a potom čítate a čítate. Odmenou vám bude ešte radosť z prečítaného textu, v detskom prípade rozprávky. Tie majú zázračný účinok aj na dospelých, prečítajte si nejakú.
Tak si každý druhý utorok o druhej sadnem u nás v detskom oddelení a začnem čítať. Decká spozornejú, pubiši, ktorí sa nám zašívajú v tulivakoch s mobilmi vykuknú, sadnú si maminy aj decká, spozornejú moje kolegyne a všetci počúvajú rozprávku. Po dočítaní zostane ticho a ja viem, že čosi sa stalo, že sa nám stala rozprávka, že sme boli chvíľu spolu a bolo nám s tou rozprávkou a spolu dobre.
Pamätám si to z čias keď som bola malá a ležali sme so sestrou Agou v bodkovaných perinách a chodievali za nami do postieľok rozprávky, ktoré nám rovno pod nos strkali mama, čítavala nám z Němcovej a Dobšinského, aj tato, ten mal vždy nejaké prekvapenie, napríklad rozprávku o hovniatku od Klimenta Ondrejku, a babička, tá nemala knižku, iba svoj dobrý babinkovský hlas… Rozprávky radi uspávajú deti a najradšej majú mamin, tatov alebo babinkin hlas. Rozprávky nemajú len krídla, sú prístavom, kde máme všetci hodené kotvy, kde netreba klopať, lebo v tých prístavoch sme všetci doma, rovnako ako sme doma pri mame.
V tatkovej Šikulovej knižke učiteľ vysvetľuje žiakom, že Ameriku objavil Krištof Kolumbus. „Ľahko ju objavil, keď už bola,“ dodáva. A tak aj my v knižnici, nenašli sme kľúč od dverí, za ktorými býva rozprávka, ani sme neobjavili spôsob, ako bojovať s mobilmi a televízormi, iba sme „objavili“ a vzali do rúk rozprávkovú knižku a čítame deckám rozprávky! Ľahko nám ju bolo objaviť, keď už bola!