Tam čakajú, či sa vrátia do pôvodnej rodiny, pôjdu do trvalej pestúnskej starostlivosti, alebo na adopciu. Jedine Česká republika sa honosí tým, že vraj má najlepšiu starostlivosť o ohrozené deti na svete, a pritom v poškodzovaní novorodencov pokračuje. V rozpore s vedou, so zdravým rozumom, so všetkým. Len preto, že je to jednoduchšie, a preto, že sa ústavná loby zubami-nechtami bráni.
Podľa neurológov je každý novorodenec „naprogramovaný" tak, aby sa usiloval o blízkosť opatrovateľa. Tento vzťah je dôležitý počas celého detstva a dospievania, lebo ponúka to najdôležitejšie: bezpečnú základňu, z ktorej dieťa môže skúmať prostredie, rozvíjať sa a do ktorej sa môže vždy bez obáv vrátiť.
Vedci na celom svete sa dnes už zhodujú na tom, že dieťa k dobrému vývoju hneď po narodení nutne potrebuje nadviazať vzťah s osobou starajúcou sa oň. Existuje nespočetné množstvo štúdií, ktoré ukazujú, aké veľké škody na deťoch pácha ústavná starostlivosť. Deti vyrastajúce v ústavoch sa vyvíjajú inak. Majú zvýšenú mieru „stresového" hormónu kortizolu v krvi, dosahujú nižší vzrast, majú nižšie IQ a zlú krátkodobú pamäť. U detí v náhradnej inštitucionálnej starostlivosti je výskyt psychiatrických diagnóz šestnásťkrát častejší ako v bežnej populácii.
Ak existujú rozpory v tom, ako postupovať v prípade dospievajúcich detí s problémami, v prípade novorodencov takáto debata už na odbornej úrovni ani neexistuje. Napriek tomu v Česku naďalej pokojne deprivujeme deti, ktorým do života dávame priveľkú záťaž a primalú šancu na šťastný život v dospelosti.
Občas sa objaví argument, že dieťa v prechodnej pestúnskej starostlivosti aj tak poputuje inam a o vzťah príde. Lenže dieťa, ktoré sa naučilo, že vzťah má, môže vytvárať vzťahy ďalšie. Naopak, dieťa, ktoré prvé mesiace života strávilo bez individuálnej láskyplnej starostlivosti, sa to učí len veľmi ťažko.
Transformovať starostlivosť o ohrozené deti je určite zložitá úloha. Iné krajiny začínali práve s najmenšími, najzraniteľnejšími deťmi. Pre staršie deti postupne veľké ústavy transformovali na malé zariadenia rodinného typu. Práve z detí, ktoré v Českej republike vychádzajú z ústavu, sa stávajú bezdomovci. Až polovica klientov mladších ako dvadsaťšesť rokov, ktorým pomáhajú občianske organizácie pre ľudí bez domova, má za sebou ústavnú starostlivosť.
Človek by čakal, že diskusia o vplyve chudoby a zlého sociálneho systému na odoberanie aj odovzdávanie detí do ústavov bude zložitá. Čo však môže byť zložité na vysvetľovaní, že malé dieťa nesmie byť ponechané na márny plač v ústave? Napriek tomu sa to už takmer tridsať rokov vysvetliť nedarí.