Nepodliehajme panike

Na deviateho marca pripadá Medzinárodný deň paniky. Azda najväčšmi prekvapujúce na ňom je, že sa dá vo všeobecnosti charakterizovať ako „veselý sviatok o panike a strese, s ktorým máme v každodennom živote všetci skúsenosti“.

09.03.2019 10:00
debata (6)

Nuž, kto by nemal. Lebo pod panikou sa rozumie zdesenie, strach, zmätok, strata rozvahy. A možno i všeličo iné, čím by sa to dalo doplniť. Len nechápem celkom dobre, prečo by ten deň mal byť veselý.

Vezmime si také prezidentské voľby. Možno ich má vyhraté sošná kandidátka, ktorá svoju pozíciu radikálne upevnila uistením, že po nástupe do funkcie udelí vraj súčasnému úradujúcemu prezidentovi za výkon jeho funkcie milosť. Tým istotne zmiernila paniku v jeho rodine, ktorú ľudu tejto krajiny zvestoval a vhodne pripomenul.

Nádejná kandidátka tým prispela k zmiereniu a depolarizácii krajiny. V tomto zmysle je celkom príjemné vychádzať z faktu, že zvyčajne máme iba jedného úradujúceho prezidenta, napríklad na rozdiel od takej Venezuely, kde ich majú hneď dvoch, čo k pokoju v tejto krajine ani v zainteresovanom medzinárodnom spoločenstve nijako neprispieva.

Aj samotného nášho prezidenta to povzbudilo a iného kandidáta, ktorý by ho, podľa jeho vlastného vyjadrenia, vôbec neomilostil, rezolútne poslal, ak som to správne pochopil, kamsi do diplomacie. Ak sa tam zaraz neodoberie a ešte k tomu nebodaj voľby vyhrá, panika je opäť na svete.

Ide o rovnako zložitú situáciu, ako keď predseda OĽaNO v nedávnom slávnom vystúpení prezradil, že on a Daniel Lipšic už pred tri a pol rokom pochopili riziká migračného prílivu pre Európu. To im však vôbec nebránilo v tom, aby migráciu až do onoho Matovičovho „precitnutia“ veselo nevítali.

Fakt, že k Matovičovmu osvieteniu došlo na základe ním samým briskne sformulovanej idey až po troch rokoch, poukazuje na zradnú stránku myslenia. Teda pochopiť svoju vlastnú myšlienku o čosi neskôr môže tiež viesť k určitému zmätku – dokonca aj v jeho celom politickom hnutí.

Každá panika si však vyžaduje predovšetkým trpezlivosť. Svojho času cirkev zazlievala Galileovi Galileimu viaceré koperníkovské myšlienky o charaktere vesmíru a slnečnej sústavy. V snahe zabrániť európskemu svetonázorovému zmätku ho síce roku 1633 odsúdila do väzenia, ale už v roku 1992, teda 350 rokov po jeho smrti, ho tá istá cirkev omilostila a situácia sa úplne upokojila.

Pritom Giordano Bruno, ktorý mal v mnohom podobné myšlienky ako Galilei, ba ho pre ne zaživa upálili, sa rehabilitácie nedočkal dodnes a jeho osud v príslušných kruhoch tiež už nespôsobuje paniku.

To všetko nás spoľahlivo privedie k presvedčeniu, že ak v danej chvíli nemáme istotu, či sme doma zhasli plyn alebo zavreli vodu, o takých sto rokov sa na tejto našej dnešnej panike iba zasmejeme. Ale žiaľ, úplne sa jej nikdy nezbavíme.

Veď ako povedal taliansky spisovateľ Gesualdo Bufalino: „Niekedy sa stane, že sa na okamih cítime šťastní. Nepodliehajme panike – o chvíľu to prejde!“

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #Andrej Kiska #Igor Matovič #Zuzana Čaputová #Gesualdo Bufalino #deň paniky #Galileo Galilei