Imidž, ktorý Slovensku prisúdil novinár, je vodou na mlyn emócií a niťou príbehu o dobre a zle, ktorý má mobilizovať k volebnej účasti a zápasu za očistenie mena krajiny. Mnohí chcú hrať v tomto príbehu, hoci triezvy systém demokracie nedovoľuje hlave štátu zasahovať do vyšetrovania polície a súdov a vynášať ortieľ o dobre a zle namiesto súdov.
Priamu voľbu prezidenta sme dostali pred 20 rokmi ako demokratický výdobytok. Z pohľadu tvrdých deregulačných zásahov do pracovných a životných istôt, ktoré vykonávali obe Dzurindove vlády podľa neoliberálnych receptov, sa dnes javí ako politický trik. Ako utišujúca tabletka či zalepenie očí hrou na „spoluutváranie podmienok svojho života“ pri voľbe papierovo prvého, no mocensky slabého funkcionára štátu.
Pre reklamné agentúry a médiá sú prezidentské voľby obdobím hodov. Robia z nich okázalé predstavenie, v ktorom sa siaha na obnažené nervy krajiny, vytvárajú zápletky a z diskusií osobné súboje, lebo mediálny trh je krutý a je nevyhnutné udržať sledovanosť a čítanosť.
To, že táto hra v prvom kole, s výnimkou r. 1999, nepritiahla väčšinu oprávnených voličov, je podľa niektorých politológov dôsledkom nedostatočnej výchovy k demokracii. Otázka však znie, aká výchova ľuďom pomôže objaviť zmysel v hlasovaní, ktoré je bez jasnej súvislosti so starosťami a ťažkosťami ich života.
Rezignovaní voliči zostávajú oporou, udupanou pôdou demokracie ako ju poznáme. No je tu aj rastúci počet sklamaných a nahnevaných ľudí, ktorých tiež rozčuľujú zvesti o korupcii a zneužívaní a chcú zmeniť systém, ktorý im neprináša zdroje, možnosti ani uznanie. Neveria blahodarnosti ekonomickej a kultúrnej otvorenosti krajiny, chcú pevnú ruku a hradbu okolo nášho sveta.
Je nepochybné, že obaja postupujúci kandidáti a tiež médiá budú chcieť v druhom kole osloviť aj sklamaných a nahnevaných. O ich podporu sa musí väčšmi usilovať ten, ktorého meno sa spája so sociálnou demokraciou, slovenskou či európskou. Jeho menšia podpora nesúvisí len s domácim dianím.
Sociálne demokracie všade strácajú vierohodnosť a voličov. Nie pre korupciu, ale najmä preto, že rovnako ako pravica podľahli ideológii trhu vo všetkých oblastiach života. V mene flexibilizácie odbúravali istoty a presúvali záťaže vo veci zdravia, bývania vzdelávania na plecia ľudí. Súčasne robili kolenačkovú politiku voči nadnárodným korporáciám či ekonomickým sponzorom politických strán.
V úsilí získať späť voličov sa im sociálna demokracia aj u nás prihovára ich jazykom. A jazyk strachu a neistoty predurčuje kandidátovi sociálnej demokracie v druhom kole smutný part. Diskusiu bude skrúcať k symbolom, k imaginárnemu ohrozeniu kresťanských hodnôt a tradičnej rodiny. Slovami o potrebe odstraňovať getá, zlé bytové podmienky a biedu sa totiž už voľby nevyhrávajú.