Najviac sme sa vždy potešili, keď prišiel strýco Vilo alebo teta Lena, lebo s nimi bola najväčšia sranda. Vilo hral na klavíri a podobne ako bratia vedel hrať na viacerých nástrojoch. Lena nehrávala na ničom, ale bola veľká herečka! Najväčšia z herečiek, ktoré som poznala. Vilo zomrel mladý a Lena, naša najmilšia a najveselšia teta, svojich súrodencov dohonila minulý týždeň. Včera sme ju pochovali.
Chcela byť herečka. Chodievala recitovať, spievať, mala nádherný zvonivý hlas a bola krásna. Bola aj na prijímačkách na herectvo, hanbila sa tam, ako zle a biedne je oblečená. Nosila šaty po starších sestrách. S jednou z nich, Ilkou, vyrastala v Trnave. Hocikedy mi rozprávala, aké tam bývali hladné, alebo o skromných podmienkach v podnájmoch, v ktorých s tetou Ilou bývali. Ilka bola sestrička. Neskôr aj naša teta Lena.
Celý život bola sestra aj sestrička svojim jedenástim súrodencom, pacientom v nemocniciach, v ktorých robila, a všetkým, čo potrebovali dáku pomoc. Po svete chodila s otvorenými očami aj náručou. Zo žartu, ale aj „smrtedelne“ vážne vravievala, že zdravotná sestra musí byť v prvom rade sestrička, no zavše aj herečka. Svojim pacientom je niekedy mamou, inokedy dcérou, partnerkou, občas nemocničným klaunom, spovedníkom, pomocníčkou na ceste do života alebo do večnosti, opatrovateľkou, a nielen na nemocničnom javisku, ale potom aj doma. Aká by to bola sestra, sestrička, keby ňou doma prestávala byť. Tým všetkým sa niekedy stala aj pre svojich kolegov lekárov, susedov, kamarátov, súrodencov, spolucestujúcich v autobuse…
Ešte prednedávnom sme spolu chodievali takmer každý deň plávať. Zavše sme ani neplávali, iba sme stáli vo vode a rozprávali sa o živote. Lena bola na dôchodku, presťahovala sa z Bratislavy do Modry. Rozprávala mi o nemocniciach, pacientoch aj tých skúškach na herectvo, o koláčoch, ktoré na sviatky pekávala a ukladala do veľkých prútených košov na bielizeň – aby mala pre všetkých svojich aj cudzích, ktorí nikdy neboli cudzí… Stala sa mi kamarátkou, viac než kamarátkou, pripomínala mi tatka, a povedala mi veci, ktoré tatkovia dcéram nevravia. Zavše keď sme kráčali po modranskom námestí a smiali sa, v duchu som si vravela: Lena, aj ja chcem byť taká radostná, a vnímavá ako ty, a kráčajúc vedľa teba, ako keby to tak trochu aj bolo a aj bolelo!
Milá moja sestrička, nikdy som ti nepovedala, že som vždy chcela byť aspoň trochu ako ty. Zapamätám si všetko, čo si povedala, najmä však tvoj radostný, žičlivý a veselý kuk na svet, Tvoju nákazlivú radosť zo života, aj to, ako si vedela bagatelizovať problémy či vykrútiť im krk, ako si vedela, že malé je niekedy veľké a veľké také malé, že sa ním netreba zaoberať, že vtip a humor, hoci nie sú v tabletkách, zaberajú na bolesť v každej chvíli. Zapamätám si všetky tvoje šaty, šperky, účesy aj rúže, zahrala si tu na zemi nezabudnuteľné predstavenie!