Nekvitnú, svietia!

27.03.2019 16:00

Mám nový béžový baloniak. Béžová tento rok vraj letí, ale u nás doma letela vždy. Bola to mamina farba. Raz si kúpila pánsky béžový oblek, nohavice komusi darovala, sako si nechala. V tom čase pánske saká nenosil takmer nik a niektorí na sídlisku si, vidiac našu mamu, robili kolieska na čelo.

A vôbec, u nás vo vchode sa to odvážnymi modelmi len tak hemžilo. Naša suseda Mia nosila dlhé svetre až po päty a vlasy niže zadku, a mama aj baretky, a aj tatko baretky, a navyše, rovnakí čudáci k nám chodili na návštevy! Občas, keď nik nebol doma, sme sa aj my so sestrou celkom originálne vyštramandené vybrali do školy či do sveta reprezentovať rodinu – mamine sukne úplne po zem, tatkov opasok uviazaný na uzol, prázdna „podprda“, občas sme do nej strčili citróny, nech tam niečo je, béžové baretky. Prvé béžové jarníky sme dostali od babičky.

Béžová je tento rok v kurze. Nie piesková ani ryšavá, ani krémová či medová, béžová. Hoci, keď je reč o piesku, ten pripúšťa viaceré odtiene, a my čo sme na piesku strávili časť života, ako malí s vedrom a formičkami a ako veľkí s vedrom, formičkami a deckom, by sme o odtieňoch piesku v rôznych ročných obdobiach vedeli hovoriť.

Môj columbovský baloniak chodí po Pezinku a hľadá si kamarátov. Spisovateľ Rudolf Sloboda, v ktorejsi z kníh hovorí o tom, ako na jar začnú šuchotať po mestách tenké pančušky a ukazovať sa dievčenské a ženské kolená, rozkvitnú šaty a blúzky, ale to o tom kvitnutí tuším nepovedal.

Dnes to veľmi nekvitne. Moderné je všetko a nič, mladí majú radi čiernu, mám doma „pubišku“, o rozkvitnutých blúzkach či šatách nemôže byť ani reč, kozľacie kolená skrýva úzkostlivo do nohavíc takých úzkych, že jej ich večer s mužom ťaháme z nôh, a kapucňu, keby nemusela, si nedá dolu z hlavy ani v noci.

Staršie ročníky nosia ešte vetrovky, veď čo keby si to tá jar do večera rozmyslela! Mám s ľuďmi po zastávkach aj vlakoch rozohrané viaceré hry, ktoré sa hrám a nik o tom nevie. Pravidlá nepoviem, všímam si detaily a v duchu si niekedy skúšam cudzie šaty!

A mám rada staršie ženy. Takmer všetky nosia reflexné pásiky. Prečo, keď sú večer takmer všetky doma a pozerajú správy a varia večere? Stávam s týmito Zuzkami, Aničkami na zástavke – potme alebo za svitania by vyzerali ako roj svätojánskych mušiek. Usmievam sa v béžovom baloniaku, je teraz mojím reflexným označením! Reflexné pásiky na kabelkách nosia najmä staré ženičky, muži takmer nie, stali sa akýmsi všedným aj nevšedným doplnkom starších slovenských žien. Iným doplnkom sú letáky z nákupných centier so zľavami a vačky plné receptov od doktora.

Na emdéžet po sociálnych sieťach kolovala povojnová fotografia osamelých žien, asi vojnových vdov, na cintoríne. Vyzerali medzi krížmi ako zabudnutí stratení duchovia. Chodím po Modre, Pezinku, Bratislave, Levoči, a naozaj, slovenské mestá sú plné takých, možno aj osamelých, žien duchov s reflexnými pásikmi, trieliacich za zľavami do najbližšieho supermarketu, k doktorovi, do lekárne. Keby jedného dňa všetky zmizli, mestá by boli prázdne! Ony sú tí ľudia, ktorých najčastejšie stretávame, bez nich by tu aj tam bola tma a smutno, aj keď im už kvety na blúzkach dávno odkvitli a nenosia béžové baloniaky!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#baloniak
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku