Vôľa páliť je veľká. Za návrh hlasovali aj poslanci ĽS NS a pre časť kričiacich je preto aktom zločinného spolčenia. A kameň im do ruky vkladá aj doložka finančných vplyvov pripojená k návrhu zákona. Tá hovorí, že v dlhodobom horizonte vzniknú negatívne finančné vplyvy a klesnú vyplácané dôchodky z dôvodu kratšieho obdobia poistenia.
Zdá sa, že k zlosti na dôchodkový strop prispieva aj udusenie ekonomickej predstavivosti neoliberálnou vieroukou o jedinej alternatíve. Dlhodobý horizont, o ktorom hovorí doložka, znamená zhruba 50 rokov, a teda pomerne štedrý priestor na premyslenie riešení a získavanie spoločenského konsenzu. Uvažovanie paralyzované dogmou o poistnom princípe a súkromnom dôchodkovom poistení však tento priestor nevidí. Zmôže sa preto len na krik o neodvratnom rútení sa do priepasti, v ktorej už pred dverami budúcich dôchodcov nebudú stáť fľaše šampanského namiesto mlieka, ako im sľubovali reklamy pri zrode súkromného sporiaceho piliera.
Jednoalternatívne okovy dusia myslenie. A pritom apel na zastropovanie veku odchodu do dôchodku mal silu takmer 300-tisíc podpisov, ktoré zozbierali odborári. Podpisujúci nevyzývali na hazard s verejnými financiami, ako sa to javí v stanoviskách Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Žiadali uvážlivo spravovať a chrániť aj ľudské zdroje tejto krajiny.
Je potrebné hľadať nejednoduché riešenia. Tie jednoduché poznáme. Sú vítané zamestnávateľskými zväzmi, pretože presúvajú hlavné bremená na radového občana. Nejednoduché riešenia nevytvára náročnosť matematických výpočtov, ale to, že sa týkajú záujmov najbohatších a najvplyvnejších.
Zatiaľ sa reční o hrozbách budúceho nepomeru ekonomicky činných ľudí a starobných dôchodcov, ale prognózy poklesu potreby živej pracovnej sily v budúcej takmer plne automatizovanej ekonomike a službách neopúšťajú akadémiu. Obe témy je však potrebné prepojiť. V záujme toho, aby vzdialený horizont nebol sfarbený ako oči časti debatérov o zastropovaní dôchodkov. Hľadanie riešenia rozporu medzi vysokými ziskami na jednej strane a rastúcim počtom nadbytočných a nepotrebných ľudí, nielen tých „nad 64 rokov“, by mala viesť potreba spoločenského mieru. Malo by byť pokojné a bez krvi v očiach, aj keď sa vyslovia slová ako poštátnenie či združstevnenie. Na diskutovanie o riešení máme ešte jedno či dve, možno aj tri desaťročia. A ešte ťažšie bude dosiahnuť konsenzus. Veď to, čo prináša blaho bežnému človeku, sa často nemilo dotýka záujmov tých s najväčším vplyvom na politické strany a živobytie médií.
Možno by sa podporou pre toto hľadanie mohla stať Rada pre sociálnu zodpovednosť. Zriadiť ju má zmysel už preto, aby sa na zodpovednosť k štátu, k jeho obyvateľom pre samé počtárstvo celkom nezabudlo. A tiež preto, aby sa ohľaduplnosť k obyvateľom krajiny stala systémovou vecou a nie dôvodom na čoraz masovejšie nasledovanie antisystémových politikov.