O tom všetkom sa píše aj hovorí. Nasnímajú sa šťastné deti s plecniakmi a knižkami v rukách, úžas, deti si budú celú noc čítať. Nebudú si celú noc čítať! Deti sa chcú v prvom rade hrať, jašiť a smiať, aj čítať si budú, predtým aj potom, ale medzitým sa musíte hrať a musí to byť sranda.
A tak je najväčšia sranda tú zábavu vymyslieť. Čo si oblečieme? Sukne a sukniská, parochne, korále, okuliare čo blikajú, vymyslieť hru, ktorá bude pripomínať tú v pevnosti Boyard, vypointovať ju, niečo musia dostať, urobiť z knižnice tri bosorácke sluje, posadiť do každej z nich strašnú babu jagu… A ozaj, volal niekto primátorovi?
U nás v knižnici je zvyk, že primátor Pezinka príde počas Noci s Andersenom a prečíta deťom rozprávku. Odkedy tu pracujem, nevynechal ani raz. Medzitým však boli voľby, máme nového primátora, čo keď nepríde? A čo mu dáme čítať? Šuškanda, vraj príde aj župan. Aj ten bude čítať? Kto príde. A ozaj, treba prejsť povalu mestského múzea v Pezinku, deti potrebujú výlet, a vymyslieť, čo tam budeme robiť. Posadíme strašnú babu na komín, nech číta. Finišujeme so scenárom, rárohy domácej proveniencie sa vŕšia v kuchynke, strácame prehľad, čo je čie a na čo to bude.
Jediné, čo je isté, že znovu prídu baby z Edudrámy a že sa na ne môžeme spoľahnúť. Pozývame ich z času na čas k nám do knižnice, literatúra v ich podaní je sranda, paráda, vedia deti vtiahnuť do hry, zrazu máte pocit, že účinkujete v rozprávke, aj keď ste len divák.
Napokon sa to všetko začalo. Obligátne vítam pezinského primátora v strašnej ježibabskej parochni, smejeme sa, že vyzerám ako mama Šípkovej Ruženky z Lábu, on však hru nepokazí, naopak, požičia si tú parochňu aj zázračný rozprávkový plášť a vyberie sa medzi deti. Sadá si medzi ne na zem a číta o mrzkom káčatku, ktoré sa mení na labuť, na chvíľu zastane čas, všetci veľkí sme znovu malí, aj vtedy, keď príde bratislavský župan a číta o Andersenovi, ako vyrastal v dánskom meste Odense a ako bol taký istý malý chlapec ako decká, čo príbeh počúvajú.
Chcela som nocľažníkov nastrašiť z komína, ale ako som ich tam vyčkávala a hompáľala po tme nohami, napadlo mi, že sa to vlastne nepatrí. Že sa nepatrí, aby sa báli, a tak v rýchlosti mením strašidelnú rozprávku za inú, ponúkam rozprávku slovenskú, od barda Ľubomíra Feldeka o čertovi, ktorému sa nepodarí na svete nájsť hriešnika, ktorého by vzal do pekla.
Sedím na komíne, decká sa smejú, hovorím im, že som si na ten komín sadla, lebo na komíne je teplo ako pod perinou a pri mame, a že rozprávky milujú teplo, ľudské teplo, tak sa im darí najlepšie. A potom sa hráme v knižnici, pevnosť Boyard je šuviks oproti tej našej hre, varíme pod schodmi gumené dážďovky a vyrábame niečo medzi želé a lepom, viem to, lebo som veliteľka tejto operácie, možno som vymyslela nový lep, nech sa páči, hrniec je ešte stále neumytý v kuchynke. A potom je už noc a všetky deti počúvajú rozprávku o Palculienke a čučkajú sa vo svojich spacáčikoch na zemi medzi regálmi s knihami.
Noc s Andersenom je, keď sa vo všetkých knižniciach číta a raduje, keď sa po knižnici prechádzajú rozprávky a deti a nik ich nestraší. Je dobre, keď máte velenie aj vedenie, ktoré nepokazí srandu, naopak, keď počas Noci s Andersenom prídu medzi deti župan aj primátor a čítajú deťom rozprávky. Hoci aj v parochni či rozprávkovom plášti, keď deti odchádzajú a vravia, že to bolo lepšie ako stanovačka či opekačka. Áno, aj mne starej babe z komína sa to páčilo. Som rada, že to môžem každý rok zažiť znovu a na chvíľu sa hrať o dušu spasenú, akoby to bolo naozaj. U nás to totiž vždy je naozaj!