Je to vlastne povzbudenie aj pre ostatných občanov. Totiž fakt, že zvládnuť sa dajú i také úlohy, ktoré sa sprvu zdajú nadmieru ťažké. Pri koncipovaní ďalšieho politického života vychádza Kiska zo zatiaľ nejestvujúcej politickej strany.
Nejde o nejakú závažnú prekážku, lebo na dobrú stranu treba na Slovensku asi tak päť príbuzných. Ak sa aj dvaja z nich nestotožnia s týmto nasmerovaním širšej rodiny, potom zvyšní traja úplne stačia na vytvorenie hnutia, ktoré, aspoň ako sa dnes hovorí, má „výtlak“ asi takých sedem až desať percent.
Ide o technológiu, ktorú vcelku úspešne využíva OĽaNO, a pritom mu dostatočne slúži na devastáciu priateľov i nepriateľov. Teda z potenciálnych priateľov si premysleným politickým riešením pravidelne vytvára nepriateľov, pričom pôvodní nepriatelia zostávajú. Nijaká iná strana zatiaľ túto technológiu nevyužívala, no ak by ju využila aj nejaká nová, mohlo by to mať celkom nečakané výsledky.
Pripomína to nepredvídateľný problém vojenských odborníkov, ktorí nevedia zatiaľ zodpovedne povedať, čo sa stane, ak niekde napríklad vybuchne viac atómových bômb naraz. Teda také to vzájomné stretnutie tlakových vĺn, kumulovaných horúčav a vôbec všetkých bonusov, ktoré tieto predražené zariadenia so sebou zvyčajne prinášajú.
Veľmi ma v tejto súvislosti nepotešil názor jedného môjho známeho z akademických kruhov: „Neboj sa! Hmyz to prežije!“ Hádam o tom predsa len niečo vie. Aj keď, pochopiteľne, vojaci alebo politici to môžu vidieť inak. V čisto politickej oblasti je to zatiaľ dosť jasné.
Nové strany tu treba ako soľ, lebo žijeme v prostredí, v ktorom ich aj teraz asi 90 zaniká a zvyšných 60 zväčša iba ako-tak živorí. Preto je jasné, že každá nová strana musí ešte v takpovediac larválnom štádiu požrať všetko naokolo a voličov teda nečaká nič iné ako cesta do ich tráviaceho ústrojenstva.
Tento nevyhnutný program rozdiely medzi novými stranami dosť stiera, pretože akákoľvek odlišnosť sa zatiaľ perspektívne javí ako marginálna. Odráža sa niekedy i v pomerne bizarnej formulácii nových politických programov, ktoré občas zaznejú z úst politikov, a to dokonca ešte predtým ako vôbec príde na lámanie chleba či napríklad na parkovanie v Bratislave.
Nuž, je starou skúsenosťou, že za každú, teda aj pomyselnú radosť, treba v živote kruto platiť. Ktorá strana však zaplatí za radosť inej strany, nie je natoľko jasné, ako to, že to v konečnom dôsledku to spoločne zaplatia voliči i „nevoliči“ každej z nich.
Myslím si, že to veľmi presne vyjadril francúzsky humorista Michel Coluche: „S politikmi a s politikou je to ako s dierami v syre. Čím viac syra, tým viac dier. Ale na druhej strane, čím je viac dier, tým je menej syra!