Toť na Vianoce sme dýchali na babôčku admirála za obločným sklom, a teraz to tam za oblokmi klope a frnká jedna radosť, ani dúchať na krídla tej bzúkajúcej čeľadi netreba, poradí si sama. A teta behá okolo hrncov, záhrady, vnúčeniec, hoci ju neposlúchajú nohy.
Všade na oknách má nasadené planty, ktoré treba pikírovať. To znamená porozsádzať po jednom, vybrať tie najsilnejšie rastlinky. Niektoré papriky, rajčiny a uhorky už strýko porozsádzal do samostatných téglikov od jogurtov a tie sa tam úplne zbláznili, ťahá sa to za slnkom, a najradšej by sa už otŕčali na hriadkach v záhrade, kvitli, vábili včely a rodili… Každý rok sa čudujem a považujem vlastne za zázrak, keď vidím ako zo semiačka, čo sa vojde za necht malíčka, vyklíči biedna rastlinka, ktorá sa zmení na sadenicu a posadí sa do hriadky a sype trebárs rajčiny z rukáva.
Veru, veru, mám rada ten „záhradnícky“ liturgický text o zrnku, čo padne do zeme, odumrie a prinesie veľkú úrodu. Páči sa mi, ako sa tam Ježiš prihovára ľuďom okolo a aj jeho: „Veru, veru, hovorím vám,“ a páči sa mi aj to zrnko, čo padne do zeme, odumrie a prinesie veľkú úrodu, ba aj zmienka o samote – ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo…
Všetci sme veľmi dobrí na svojich okolo a kúsok ďalej od domu. Životy by sme za nich položili – navštevujeme sa, vyvolávame, myslíme na seba, žalujeme sa jeden druhému… Aké je však ťažké predstaviť si trápenie niekoho, o kom len počujeme, aké je ťažké mať rád a poslúchať, ľúbiť a báť sa niekoho, kto tam možno ani nie je, ale jasne, pravdaže, čo keby tam náhodou bol… Ráno vyjde slnko a zohrieva zem, v stromoch bývajú vtáci a spievajú a večer príde noc a je krásna, tichá a niekedy plná hviezd, dobre je cez deň s ľuďmi aj večer pod perinou, dobre je zdravému a chorému je dobre, keď sú zdraví príbuzní pri ňom a starajú sa oňho, dobre je nebyť sám aj stráviť život pri svojich.
Veru, veru, hovorím vám, mne je dobre stále! Som taká dôverčivá a vďačná kresťanka. Prídem si k tete Katke, napchávam sa duseným hovädzím a pozerám na rastliny v okne čo naťahujú krky k slnku a nazízajú z okna do záhrady. Toto všetko tu beriem ako dar. Život by som za to dala. Toť nedávno v noci som nemohla spať a modlila sa, skúšala si predstaviť, ako sa rozvonia a rozčviriká deň, ako pôjdem po svojej záhrade alebo ako pôjdem na Veľkú noc za tetou Katkou do Kocuríc, alebo aj to, že niektorých aj bolí…
Neviem ako vy, ja asi vezmem motyku a idem do záhrady. Pôjdem aj na výlet, alebo na nejakú peknú výstavu a večer aj ráno sa pomodlím a poďakujem Pánu Bohu za všetko, čo dostávam aj strácam, aby som vedela, že som mala. Zomrela mi príbuzná, ale ja viem, že to bola dobrá a silná rastlina. Keby došlo na to pikírovanie, aj ja by som také semienko a potom rastlina chcela byť. Smutná som, že som ju stratila, šťastná, že som mala.
Veru, veru, uderilo jaro. Nie kvôli Nemu, kvôli nám…