Odišla teda von a nakŕmila dieťa tam. Potom sa do banky vrátila vybaviť si záležitosti. So svojím zážitkom sa zverila na sociálnych sieťach a nastal rozruch a celonárodné diskusie o dojčení cudnom, dojčení intímnom, dojčení provokatívnom, dojčení aktivistickom. Banka sa najprv vyjadrila dosť vyhýbavo, ale keď sa tlak stupňoval, začali vychádzať články v novinách a zoskupenie Dojčiaca guerilla ohlásilo, že v banke usporiada happening, pri ktorom budú ženy hromadne dojčiť. Banka zaradila spiatočku a začala tvrdiť, že dojčenie vlastne podporuje.
Toľko k udalosti, ktorá niekoľko dní otriasala Českou republikou. Počas búrlivých diskusií na internete sme sa dozvedeli, že nikto nie je na naše cecky zvedavý, že dojčiť sa má doma alebo niekde v úkryte, trebárs na záchode, ale na druhej strane aj to, že dojčenie je krásne a prirodzené a že by v tom ženám nikto nemal brániť.
Pre mňa ako pre človeka v hlavnom meste bola prekvapením informácia, že na niektorých dedinách dojčenie rozhodne normálne nie je, a že tam ženy, ktoré dojčia, bojujú s verejným pohoršením. To je vlastne smutná správa vrátane toho, že mnoho lekárov ešte stále odporúča dojčiť raz za tri hodiny. Z toho sa potom odvíja absurdná predstava, že dojčenie sa dá nejako naplánovať.
Lenže keď nás niektorí príslušníci generácie, v ktorej sa nedojčilo, poučujú o tom, ako by sme dojčiť mali, teda nejako nenápadne, raz za tri hodiny a aby to nikoho nepohoršovalo, nedomýšľajú, že práve tento spôsob dojčenia viedol k fenoménu, že ženy dojčili len niekoľko týždňov. Ak totiž nedojčíte podľa potreby dieťaťa, tak sa nerozbehne laktačný proces. Správa o tom, že aj po všetkej osvete na túto tému pretrvávajú bludy staré päťdesiat rokov, bola vedľajším zaujímavým efektom celej dojčiacej kauzy.
Najpozoruhodnejší na celom príbehu je však nebývalý záujem médií. Na happening, pri ktorom matky prišli do banky dojčiť, sme z redakcie vyslali nášho fotografa, aby sme mohli zverejniť fotogalériu. Je to človek na tému citlivý, sám má malú dcéru a dojčenie ako prirodzenú súčasť života dôrazne podporuje, rovnako tak i radikálne akcie, happeningy alebo demonštrácie, ktoré chodí pravidelne fotiť.
Po akcii volal do redakcie, pretože bol trochu prekvapený z toho, že tam boli azda všetky české médiá, televízia, ale aj médiá zahraničné. „Chodím fotiť toľko akcií, kde sa bojuje za dôležité sociálne témy, a väčšinou tam príde len pár novinárov alebo žiadny. Alebo len jeden človek z ČTK. Toto som asi ešte nezažil,“ opisoval nám situáciu, keď bol priestor pred bankou plný novinárov, fotografov a kamier.
Tým mediálnym záujmom bol nakoniec trochu otrasený. Čo presne je tým spúšťačom, ktorý nakoniec vyprovokuje médiá z niečoho urobiť tému? Ľudia, ktorí poukazujú napríklad na systém exekúcií, nedostupnosť bývania, aj napriek opakovaným zvýšeniam stále smiešnu minimálnu mzdu alebo napríklad na dôsledky ekologickej krízy, môžu dojčiacim matkám len závidieť. Ich témy zjavne taký potenciál ako odhalené prsia nemajú.