Všetko je jasné, až kým si človek neuvedomí, že je to svojím spôsobom nanajvýš abstraktné zadanie. Čo by mohlo byť až také dobré, aby to bolo dobré ako vždy, a predsa nejako sviatočne výnimočné?
Takmer každý je dnes v úlohe umelca. Má notový papier, klávesnicu alebo čisté hárky a všetky známe pravidlá skutočnej drámy, získané v priebehu pár tisícročí. Keď zadumane pozerám na škrupinku surového vajíčka, viem, čo musel prežívať Michelangelo, keď mu ukázali nevymaľovanú, ba takpovediac dočista vybielenú Sixtínsku kaplnku. Zdá sa, že to mal oproti nám oveľa ľahšie, lebo žil na pomedzí renesancie a baroka, teda v období, keď boli fakticky všetci ľudia výnimočne nadaní a tvoriví. No teda aspoň tí ľudia, ktorí sa s akousi nezáväznou ľahkosťou geniality spárenej s mladosťou bezuzdne preháňajú dodnes na stránkach príslušných učebníc.
Našou výhodou oproti nim je, že vo väčšine prípadov si už sami nemusíme miešať farby. Aspoň mne ich úplne bez problémov poskytol obchodný reťazec už vhodne namiešané, dokonca aj s priloženým návodom, na ktorom je futuristicky vyobrazené, čo sa presne stane s vajcom po zafarbení. Na rozdiel od veľkého majstra sa teda so svojou súčasnou úlohou nemusím plahočiť celé roky, ale mal by som ju, ak sa nič zlé neprihodí, zvládnuť celkom sám za pár minút.
V každom prípade môžem celkom oprávnene očakávať, že po prvých tridsiatich vajíčkach nadobudnem istú remeselnú zručnosť a aj cenné skúsenosti. Takže, aspoň pokiaľ sa poznám, také dve z nich by sa mohli celkom vydariť. Proti akémukoľvek ďalšiemu rozvoju umeleckých ambícií sa postavil samotný reťazec suchým oznamom, že sa pred všetkými ďalšími experimentmi na pár dní uzavrie a ďalší výskumný materiál vôbec neposkytne.
Ďalšou prekážkou je hlboko zmrazený mŕtvy živočích, ktorý, ako sa ukázalo, je iba v akomsi stave pripomínajúcom latentnú hibernáciu, lebo mi už na pokladničnom páse úplne bez rozpakov zožral značnú časť výsluhového dôchodku. A to ho ešte bude potrebné natierať voňavými masťami a rafinovanými orientálnymi koreninami, aby mi ukázal svoju prívetivejšiu tvár.
Tým sa trampoty sviatkujúceho občana vôbec nekončia. Musí ešte mlátiť a polievať sviatkujúce spoluobčianky pri silnom toku okolkovaných osviežujúcich nápojov. To všetko v podmienkach, v ktorých sa značná časť dievok skrýva v hlbokých lesoch a až do večera ich ľudské oko ani neuzrie. Alebo, vraj, už ani nemusí. Môže podľahnúť modernejším formám ľudovej zábavy, pri ktorých sa dá nudiť ako inokedy. Ja viem – veď ako hovoria lekári, filozofi, psychológovia a mnohí iní – všetko s mierou! Je tu však niečo, čo by mieru mať nemuselo. Tá ukrutne čarovná blízkosť blízkych a ich láskavý úsmev. Čo by v jeho svetle mohlo byť to „niečo dobré“ počas týchto sviatkov? Odpoveď je azda až príliš jednoduchá: Všetko!