Prvou je Taliansko. Krajne pravicová Liga vstupovala do vlády s Hnutím piatich hviezd ako slabší partner. Karta sa však obracia. Liga je dnes najsilnejšou talianskou politickou stranou s preferenciami okolo 35 percent. Popularita Hnutia piatich hviezd výrazne klesla, predbieha ho už aj opozičná stredo-ľavá Demokratická strana.
Ak výsledok eurovolieb tento trend potvrdí, Liga zosilní politický tlak – môže žiadať rekonštrukciu vlády, či tvrdšie presadzovať svoj program na úkor koaličného partnera. Nemožno vylúčiť rozpad koalície a predčasné voľby – tentoraz by v nich bola favoritom krajne pravicová strana Mattea Salviniho.
V Nemecku budú výsledok eurovolieb pozorne sledovať sociálni demokrati. Koalícia s CDU/CSU je v členskej základni nepopulárna. Preferencie strany sa pohybujú pod dvadsiatimi percentami, predbehla ich strana Zelených. Nemecká SPD prechádza svojou najvážnejšou politickou krízou v povojnovej histórii.
Ak SPD utrpí v eurovoľbách ďalšiu katastrofálnu porážku – napríklad výsledok na úrovni 15 percent – vedenie strany ťažko udrží nespokojnosť členskej základne. Tá môže prekypieť na decembrovom straníckom kongrese, na ktorom budú sociálni demokrati vyhodnocovať výsledok dvojročného vládnutia s konzervatívcami. V roku 2020 tak môžu Nemecko čakať predčasné parlamentné voľby.
Francúzsky prezident Macron sa žiadnych predčasných volieb obávať nemusí. V prezidentskom úrade je bezpečný do roku 2022 a aj jeho osobný politický rating sa začína spamätávať z krízy, vyvolanej protestmi Žltých viest. Jeho hnutie En Marché! si aj napriek vnútrostraníckym problémom udržiava väčšinu aj v národnom parlamente.
Napriek tomu ho výsledok eurovolieb musí zaujímať. Hlavným súperom En Marche! v eurovoľbách je krajne pravicové Národné zhromaždenie (bývalý Národný front). Preferencie oboch strán sa od októbra minulého roka pohybujú na rovnakej úrovni. Ak nacionalisti v eurovoľbách uspejú, Marine Le Penová si posilní postavenie hlavnej postavy francúzskej opozície. Politicky to môže Macronovi pomôcť: ako centristovi mu vyhovuje rámcovanie politického konfliktu do rozporu medzi „progresívnymi silami“ a „extrémistami“.
Macron si však musí všímať aj výsledky z iných krajín. Pre návrhy na reformu Európy potrebuje politických spojencov. Partnerstvo s Angelou Merkelovou je síce politicky korektné, no veľa výsledkov neprinieslo. Nemecká vláda efektívne blokovala väčšinu progresívnych plánov francúzskeho prezidenta. Navyše, nemecká kancelárka je na odchode. A jej nástupníčka na čele CDU, a pravdepodobne aj na poste šéfky vlády, je v pohľade na fungovanie EÚ ešte konzervatívnejšia.
Politické strany hlásiace sa k macronovskému progresivizmu môžu v niektorých krajinách v eurovoľbách uhrať zaujímavý výsledok, no na vytvorenie dominantnej politickej skupiny to nebude stačiť. Macron sa môže uspokojiť so spojenectvom s liberálmi. Alebo sa vydá ťažšou cestou, ktorá však sľubuje väčší zisk: vytvorenie novej politickej skupiny, do ktorej bude lákať europoslancov od liberálov, socialistov i konzervatívcov.
Politickej scéne v EÚ dlho dominovala „veľká koalícia“ sociálnodemokratických a konzervatívnych strán. Už to neplatí. Otázkou je, kto bude z jej pádu profitovať viac – nacionalistický extrém alebo progresívne strany.