V Perneku vidíme malého šibača s fľašou od minerálky, stojí za bránkou, otvára fľašu, pod pazuchou korbáč, už mu aj idú otvoriť, usmejeme sa na seba so synom a ja poviem, že niekto to schytá.
Keď ideme do Brna, počúvame v aute Milana Kunderu, ako s francúzsko-moravským prízvukom hovorí o uniforme, ako zmizla, lebo všetci sú v koľajach a debatujeme o tej uniforme aj koľajach, o vete, ktorú asi skomolím: Keď bude čitateľa zaujímať Franz Kafka viac ako Josef K., je s Kafkom amen. Brno je zlatá loď. Na všetko svieti slnko. Na internáte napcháme synovu chladničku veľkonočnými dobrotami a umyjeme starý riad.
Potom sa vyberieme do mesta a kráčame na hrad na vyhliadku za Janom Skácelom, nájdeme sochu básnika z trubiek a stretávame aj Modranov, smejeme sa, ako sme vypiekli so šibačmi a naši muži ľutujú, že nemajú korbáče a nemôžu nás vyšibať. Pijeme s mužom kávu na starodávnej terase jednej z kaviarní pod hradom, hovoríme o pive, ktoré tu čapujú, a o tom, že takmer všetko dobré vzniká kvasením. Dodávam, že aj dobrá literatúra potrebuje zavše dlhý kvasný proces.
Poobede ideme za Jánom Skácelom na cintorín, ktorému vravia hřbitov, na Ústřední hřbitov, lebo toto je dnes je Skácelov deň, s tým sme vyrazili z Modry a pustili si v aute dve Skácelove uspávanky, ale potom sme počúvali Milana Kunderu a debatovali o tom, že biografické údaje by nemali byť súčasťou výkladu spisovateľovho diela a ešte o uniformách…
Brniansky cintorín je krásny a veľký. Premáva po ňom aj autobus, aby ste sa nestratili a aby vás neboleli nohy. Dcéru tlačia tenisky a my sa rozliezame po cintoríne, čítame mená na náhrobkoch, pozeráme staré stromy, chválime nové, mladšie, najmä brezy, aké sú rovné, vzpriamené a ako si tam stoja. Prechádzame okolo hrobu Antonína Mrkosa a ja si spomeniem na našu astronómku Ľudmilu Pajdušákovu, že bola kedysi jeho manželka, pracovali spolu v observatóriu na Skalnatom plese. Vravím synovi, že objavil vyše dvesto planétok a nejakú desiatku komét, samozrejme, vedela by som počet spresniť použitím „gúglu“, no neurobím to.
Schádzame na akési námestie „hřbitova“, kde ležia slávne osobnosti, a odrazu sa modlím pri hrobe Leoša Janáčka. O ňom nám v aute všeličo povedal Milan Kundera. To isté urobím pri básnikovi Oldřichovi Mikuláškovi a z diaľky už vidím bustu Jana Skácela, no nejdem tam hneď, lebo veď za ním sme do Brna prišli. Idem až potom a potom stojím, ba aj si sadnem a je mi smutno.
Vraciame sa domov a hovoríme o Skácelovi a Brne. V duchu trochu oponujem Milanovi Kunderovi. Brno a okolie sú krásne. Určite sa práve pohyb Skácela touto krajinou stal dôležitým životopisným faktom. Rovnako ako naše veľkonočné výlety tradíciou. A napokon je to tak aj v iných rodinách, ktoré nechcú uniformne sláviť sviatky a čakať na šibačov, radšej ujdú cez humná a idú na výlet. Napokon veď sme sa stretli, zdá sa, že sme v koľajach!