„Jedným z najvýraznejších znakov našej (súčasnej) kultúry je to obrovské množstvo nezmyslov,“ napísal v roku 1986 americký filozof Harry Frankfurt. Jeho esej O nezmysloch sa zaoberá miestom pravdy v súčasnej kultúre.
Podľa Frankfurta najväčším nepriateľom pravdy dnes nie sú lži, ale prázdne reči, táranie a nezmysly. Dominujú v reklame, politike i zábavnom priemysle. Klamár sa, zo svojej podstaty, musí zaujímať o pravdu. Pretože sa ju snaží poprieť.
No producentom nezmyslov je pravda ukradnutá. Vypĺňajú komunikačný priestor, konštruujú alternatívnu sociálnu realitu, v ktorej „môže byť pravdou“ aj tá najväčšia hlúposť. Je jedno, či je to článok o grapefruite „požierajúcom“ tuky v ľudskom tele, alebo Harabinom šírený hoax o 11-tisíc migrantoch, ktorí mali prísť z Afriky na Slovensko.
Neúspešný prezidentský kandidát, trpiaci fixnou predstavou svojho víťazstva, celkovo rád operoval takýmito Frankfurtovými „nezmyslami“. Ak ho nachytali pri lži či omyle (rozdiel je v intencii), ukrýval sa za slovíčko „údajne“ – pravda nie je dôležitá. Dôležitý je efekt povedaného. Takto možno nazerať aj na súčasné politické úspechy nacionálno-populistických, xenofóbnych strán. Mnohé z nich majú, priamo či nepriamo, korene v neofašistickom, antidemokratickom prostredí. Skutočné politické úspechy však začali dosahovať až po tom, čo odložili extrémistickú ideológiu a rétoriku.
To, samozrejme, neznamená, že sa jej vzdali. No pre širší okruh sympatizantov (a potenciálnych voličov) sú určené táraniny „údajne“ zaručených správ, ktoré treba šíriť, kým ich nezmažú. Horúci vzduch hoaxov, postavený na amatérsky zmanipulovaných obrázkoch. Či nezmysly, ktorých cieľom nie je sprostredkovať informáciu (pravdivú alebo lživú), ale vyvolať emóciu. A pred konfrontáciou s pravdou sa dá ľahko brániť slovami „neviem sa k tomu vyjadriť“.
Aj tu platí, že extrémizmus iba rastie na živnej pôde pripravenej politickým mainstreamom. Aby sme nechodili ďaleko – nezmysly o „lenivých Grékoch žijúcich za naše peniaze“ či „nebezpečných moslimoch“ šírili slovenskí politici, ktorí sa radili k slušnejšej časti politického spektra. Ich hlavným cieľom nebolo diskutovať o efektívnosti fungovania európskej menovej únie či nastavení migračnej politiky. Ale šíriť emóciu a politicky z nej ťažiť.
Emócie sú nevyhnutnou súčasťou politickej komunikácie. Problémom je, keď sú jej jediným cieľom, bez vzťahu s faktami. K tomu sa politika utieka najčastejšie vtedy, keď je obraz, ktorý sa snaží šíriť (napríklad „robíme pre ľudí“), v prudkom rozpore s realitou, ktorú vytvára („robíme pre našich ľudí“).
Vraciame sa na začiatok. Nezmysly a prázdne reči, ktoré dávajú vyrásť extrémistom, rozkvitajú najviac v dobách, keď je ideál spoločnosti rovných príležitostí systematicky podkopávaný realitou nerovnosti, klientelizmu a korupcie.