Faktograficky to Babišovi úplne nesedí, no berme jeho slová obrazne: rozhodovanie v Európskej únii chce preniesť na predstaviteľov členských krajín a oslabiť postavenie Európskeho parlamentu a Európskej komisie.
S takýmto názorom sa v strednej a vo východnej Európe stretávame čoraz častejšie. Dokonca aj mainstreamoví politici maľujú obraz EK (prípadne „Bruselu“ či „európskych úradníkov“), ktorí nám pomaly ukrajujú zo suverenity. A ak by to nestačilo, pridajú aj europoslancov „bez legitimity“.
Babišove slová zazneli na varšavskom stretnutí 13 krajín EÚ, ktoré vstupovali do EÚ po roku 2003. Zazneli tam aj iné zaujímavé veci. Poľský premiér Morawiecki odmietol „Európu rozličných rýchlostí“ a zároveň žiadal, aby EÚ ponechala členským krajinám kompetencie. Zaznievali výhrady proti dvojakému metru či volanie po decentralizácii únie. To všetko sú legitímne názory. Len je dobré zároveň povedať, že si nimi strieľame do vlastnej nohy.
EÚ je spoločenstvom rôznorodých krajín – zásadne sa líšia napríklad svojou veľkosťou. Z hľadiska územia, počtu obyvateľov, ekonomiky a, samozrejme, aj politického vplyvu. V „spoločenstve nerovnako silných“ sú základom ochrany záujmov slabších spoločné pravidlá. Pravidlá, ktoré rovnako platia pre všetkých.
Tie nemôžu vzniknúť (a nemožno ich efektívne presadzovať) bez inštitúcií, ktoré rozhodujú na základe spoločného záujmu. Práve preto je základným mandátom EK dohliadať na spoločný záujem. Že pri tom občas stúpi niektorej krajine na kurie oko? Samozrejme, bez toho to nejde.
A preto je dobré, aby pravidlá spoluvytváral Európsky parlament. Nesedia v ňom zástupcovia členských krajín, ale priamo občanov. Poslanci v ňom nehlasujú (v dominantnom množstve prípadov) na základe svojej štátnej príslušnosti, ale podľa príslušnosti k politickej skupine. Zjednodušene povedané, k akému obrazu „spoločnej európskej budúcnosti“ sa hlásia.
Oslabením spoločných pravidiel (prenos kompetencií späť členským krajinám) či inštitúcií prihliadajúcich na spoločný záujem (posilnenie rady na úkor EK či EP) len umožníme, aby sa rozhodovanie viac podriadilo želaniam mocnejších či vplyvnejších.
Presvedčenie, že si záujmy dokážeme uchrániť blokovaním rozhodnutí, ktoré nám nevyhovujú, je naivné. Posilnenie práva veta v EÚ by len sťažilo hľadanie spoločných riešení. Krajiny, ktoré chcú spolupracovať, by tak hľadali možnosti mimo rámca únie. Názor všetko vetujúcich nespokojencov by ich asi veľmi netrápil.
Za volaním po decentralizácii, ktoré čoraz častejšie zaznieva zo strednej a z východnej Európy, nie je žiadna veľká stratégia reformy únie. Dôvody sú vnútroštátne. Nie je náhodou, že podobné slová počuť najmä od politikov, ktorým európske inštitúcie stúpajú na kurie oká politických či ekonomických záujmov. Tie však nemajú so záujmami a potrebami ich krajín nič spoločné.