Pätnásť rokov po vstupe Slovenska akoby sa nič nezmenilo. Kandidáti v eurovoľbách tárajú o „ochrane záujmov Slovenska“ bez toho, aby sa unúvali špecifikovať predstavu o budúcnosti únie. Politické strany, až na pár výnimiek, redukujú kampaň na niekoľko bilbordov a bannerovú on-line kampaň. Viaceré z nich vrátane tých veľkých sa ani neunúvali predložiť volebný program. Veď načo. Ľudia to nečítajú. Ak nás tam zvolíte, nejako sa už tých päť rokov v europarlamente premotáme.
V takejto situácii sa nemožno čudovať, že budeme radi, ak účasť prekročí 20 percent (a ak bude v inej krajine ešte nižšia, len nech nie sme poslední). A môžeme tipovať, či fašisti získajú dva, alebo až tri mandáty.
Vina za nevýraznú, nezaujímavú a v konečnom dôsledku neefektívnu kampaň padá, samozrejme, na hlavu politických strán, česť výnimkám. No súčasná situácia je aj odrazom spôsobu, akým sa európska integrácia oficiálne komunikuje.
Prvým problémom je neustála snaha kvantifikovať výhody členstva. Mier, politickú stabilitu, otvorené hranice a mnoho ďalších výsledkov európskej integrácie však ťažko premieňať na eurá. Ustavičné omieľanie „bez eurofondov by sme nemali… (vyberte, čo sa hodí)“ možno poukazuje na jednu, zďaleka nie hlavnú výhodu členstva v únii. No omnoho viac ilustruje zlyhávanie nášho štátu, ktorý naprieč vládami nedokáže či nechce zabezpečiť financovanie základných činností z národných zdrojov.
Ďalšou slabinou diskusií o EÚ a slovenského členstva v nej je, že prebiehajú v uzavretom klube. Stretávajú sa v ňom ľudia, pre ktorých je európska integrácia povolaním. Pracujú s ňou v inštitúciách. Hovoria o nej na konferenciách. A, samozrejme, píšu o nej v novinách.
Realita zjednocujúcej sa Európy má však nepomerne viac vrstiev. Tvoria ich ľudia, ktorí, každý vo svojej oblasti, využívajú príležitosti a narážajú na bariéry integrácie. V konečnom dôsledku, európska integrácia má budúcnosť len vtedy, ak pre nich to prvé preváži nad druhým. Preto je absolútne dôležité, aby diskusia o európskej budúcnosti nebola uzavretým, exkluzívnym klubom.
Pätnásť rokov po vstupe do únie už vieme, že členstvo v EÚ samo osebe nie je zárukou bohatej, férovej krajiny. Poučili sme sa na vlastnej škode, že príležitosti, ktoré prináša, sa môžu využiť v prospech mnohých alebo zneužiť v prospech niekoľkých. Určite už netrpíme detskou adoráciou všetkého „európskeho“. To ešte neznamená, že sme vo vzťahu k EÚ dospeli.
Nahrádza ho pubertálne obdobie vzdoru. Oscilovanie medzi formálnym plnením podmienok (často s otráveným výrazom tváre) a vykrikovaním, aby „nás rešpektovali“. V jednom momente sa z „ochrany slovenských záujmov“ stala „obrana pred Bruselom“.
Uzavretý klub „zaslúžilých Európanov“ reaguje opakovaním tých istých slov o tom, koľko nám únia dáva a ako sa nám to oplatí. V tomto prípade však opakovanie nie je matkou múdrosti. Skôr dcérou bezradnosti.