Voliť vždy v podstate znamená postaviť sa za viac-menej neznámych ľudí s ťažko identifikovateľnými cieľmi a zároveň sa poriadne pohádať s príbuznými a priateľmi na základe celkom iracionálnych dôvodov.
Voľby môžu priniesť i ťažké dôsledky na pracovisku, teda ak človek úplne náhodne triafa práve tých kandidátov, ktorých šéf a jeho sekretárka vonkoncom nepodporujú, alebo tých, čo dlhodobo sponzoruje konkurenčná firma.
Nedá sa už celkom spoľahnúť ani na všetkými masťami mazaných oligarchov, ktorí spravidla financujú niekoľko politických strán súčasne, ba, akoby popritom, čo-to občas šuchnú i tzv. nezávislým kandidátom. Len aby sa nepovedalo. Veď už na prvý pohľad to vyzerá demokratickejšie ako inokedy.
Kandidát, čo nevstúpi do týchto kalných vôd, totiž zvyčajne nemá nijakú šancu. Pritom v osobnom živote voľby neponúkajú nijaké definitívne riešenie, lebo samotní voliči sú z ich výsledkov zhrození a od svojich kandidátov takmer bezprostredne odskočia. Niekedy však od voličov odskočia aj samotní politici.
Napríklad Igor Matovič, vodca OĽaNO, svätosväte sľúbil, že ak ho zvolia do europarlamentu, tak do tejto ničomnej funkcie v žiadnom prípade nenastúpi. No na druhej strane, ak mu jeho voliči dajú menej ako 50-tisíc hlasov, tak sa o nich úplne prestane starať. Nechá ich vraj napospas stavu duševnej prázdnoty, ktorú roky úspešne vypĺňa trudnomyseľnými invektívami voči iným politikom.
Poslankyňa za SaS Lucia Ďuriš Nicholsonová sporadicky študuje na niekoľkých univerzitách, no vždy po pár týždňoch štúdium prerušuje, lebo jej nemá čo dať. V tom vysokým školám nielen krivdí, ale voličov asi aj trochu zavádza. Napríklad už po jednom semestri medzinárodných vzťahov v Prahe kandiduje do europarlamentu.
Po predbežne stručnom štúdiu psychológie podpredsedníčka Národnej rady zasa nedávno dospela k názoru, že by ju samú doň mohli voliť aj voliči Kotlebovej ĽSNS, ktorých už vraj stretla s takýmto úmyslom asi desať. Nepochybujem vôbec o tom, že pri sústredenejšom štúdiu diela slávneho psychoanalytika Wilhelma Reicha „Psychológia más fašizmu“ sa dá poľahky dospieť i k takejto pomerne neobvyklej myšlienke.
Štruktúru opozície dnes politológovia vôbec opisujú ako dajakú huspeninu s nejasným surovinovým pozadím a s nepredvídateľným koncom. Nemajú v nej úplne jasno ani mainstreamové médiá, ktoré obyčajne majú úplne jasno vo všetkom. No svetlo do tejto situácie sa napodiv nepokúšajú vniesť ani alternatívne médiá, ktoré im v tom konkurujú.
Lídri známych strán sú dnes už rovnako zneistení ako vodcovia tých menších a menej známych. Presnejší obraz poskytujú len verše starobylej Rigvédy: „Čo tu bolo? Nič tu nebolo! Iba kotúče tmy sa obracali v temnotách!“
Môžeme však predpokladať, že sa to o dva týždne vyjasní. Voľbami. Teda ak k nim pôjdeme.