Nič nové pod slnkom. Výskumy len dokazujú, čo je známe dávno. Organizátori školstva to vedeli už pred štyrmi desaťročiami a v čase populačného boomu zaviedli povinný rok predškolskej prípravy. Po páde bývalého režimu ho „revolučne“ zrušili – rovnako ako prednostný program škôlok pre deti, ktoré sa nemôžu vzdelávať v materinskom jazyku alebo im rodinné prostredie nedáva skúsenosti, na ktorých stavia školský systém.
Panika pokiaľ ide o zhoršovanie výsledkov našich žiakov v medzinárodných testovaniach a prízrak na poznatkoch založenej ekonomiky, v ktorej hrozí Slovensku prepadnutie, viedli k oprášeniu významu škôlky. No desaťročie iba na papieri – vo všemožných strategických a expertných dokumentoch.
Poslaneckým návrhom na zavedenie roku povinnej predškolskej výchovy sme vykročili k realite. To však ihneď vyvolalo reakcie. Aliancia za rodinu od štvrtka mobilizuje k podpisu petície nazvanej Neurážajte nás škôlkami!
Povinný posledný ročník materskej školy považujú za trik, ktorým štát núti všetkých k tomu, k čomu by mal tlačiť len rodičov nezvládajúcich pripraviť svoje deti na školskú dochádzku. Ľstivo a ohybne hovoria o poštátnení výchovy a vyvlastnení práv dieťaťa na výchovu v rodinnom prostredí.
Návrh pritom hovorí iba o štyroch povinných hodinách denne a slovom výchova okrem technických termínov až podozrivo šetrí. Výchova k znášanlivému spolužitiu v kruhu osôb, ktorý je širší ako rodina či susedské a náboženské spoločenstvo, sa v ňom nespomína.
Je to z neznalosti, hanblivosti? Či z obavy, aby im nedajbože nevykĺzlo slovo kolektív, ktoré prebúdza rytierov do boja proti domnelým socialistickým rezíduám a rozkladá koalície? Pravoverní z Aliancie pre rodinu sa nemýlia v tom, že časť rodín dokáže dieťa pripraviť do školy z kognitívnej (poznávacej) stránky. Slepí sú však voči faktu, že v uzavretí rodinného kruhu sa nepripraví na správne spolužitie s inými. Potreba výchovy k ohľaduplnosti a znášanlivosti ostáva mimo ich zorného uhla.
Nie sú v tom sami. Výskum európskych hodnôt zaznamenal u nás razantný pokles tých, čo túto hodnotu považujú za dôležitú vo výchove. Nesebeckosť, ďalšia prosociálna hodnota, je u nás na chvoste výchovných priorít od roku 1991. Veriaci podceňujú výchovu k ohľaduplnosti a nesebeckosti práve tak ako neveriaci. Jedni i druhí vyzdvihujú veci dôležité pre individuálny úspech a výchovu k občianskemu spolužitiu odsúvajú na druhú koľaj.
Populárny americký spisovateľ, filozof a pastor Robert Fulghum oceňoval na materskej škole práve tento rozmer výchovy. V nej sa, ako tvrdí názov jeho známej knižky, naučil najdôležitejšie veci pre život: So všetkým sa podeľ. Hraj fér. Neber si nič, čo ti nepatrí. Ak niekomu ublížiš, povedz prepáč. A ďalšie.
Vďaka takýmto zásadám sa deti zrejme masovo neprederú na vrchol globálneho podnikateľského rebríčka. Ale vytvoria spoločnosť, z ktorej netreba utekať.