Víťazi novembrovej revolúcie z roku 1989 primrzli k studenej vojne. Zvíťazili bez barikád, tak si ich stále stavajú a každý deň znova víťazia nad nepriateľom, ktorý je už dávno mŕtvy, o to ľahšie sa poráža. Víťazom však asi chýba tá chuť krvi!
Stále majú pocit, že boli príliš nežní. A prečo nikto neodvisol v tých nežných dňoch? Vojsko, policajný zbor, tajné služby mala pod kontrolou štátostrana. Ozbrojená päsť robotníckej triedy Ľudové milície sa dokonca v Čechách vydali na nejaký pokyn na pochod.
V novembrovej noci zazvonil v byte generálneho tajomníka Milouša Jakeša telefón. Veliteľ čakal rozkazy. Zmätený vrchný šéf mu povedal: „Tí, čo sú na ceste, nech prídu, a tí, čo ešte neodišli, nech neodídu.“ Rozhodujúce pokyny však vydal muž v úzadí, neskôr súdený Alojz Lorenc: „Nezasahovať!“
V rozhovore s Karolom Lovašom hovorí, že najviac si váži tribúnov prvej minúty. Nevedeli, že sa už nemusia báť… Režim hľadal partnera na dialóg, nie naopak. Preto tá nežnosť, preto ani kvapka krvi. Na rozdiel, napríklad, od Rumunska. Nikto nemal chuť brániť papalášov, každý si schuti zakričal: „Od koryta!“
A potom nastalo obžerstvo.
Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš dostávajú v hlavnom prúde veľký priestor. Sú to hrdinovia transformácie. Kapitalizmu, povedali by sme v minulom storočí.
Pri pätnástom výročí vstupu do EÚ bol občan EÚ kúpiť čosi deťom. Iný občan ho kdesi spoza regálov nafotil a udal bulvárnemu denníku, odtiaľ prebrala vlajková loď progresu, že bol nakupovať v kapitalistickej cudzine. „Nachytali" červený tank, ako kupuje jogurty v Rakúsku, bez ostychu nafotili jeho deti aj ich bez ostychu publikovali vo svojich plátkoch. Ľuboš Blaha je, samozrejme, nevychovanec. Veď si dovolil mať deti, ktoré majú rovnakú chuť ako tie rakúske, občania EÚ. Naša hrdosť sa končí v predklone pred novými papalášmi.
Dzurinda v jednom z mnohých hrdinských rozhovorov spomenie aj našu účasť na hanebnom bombardovaní Juhoslávie. Vedel, kde je sever, a tak bez súhlasu vlády a parlamentu sám dal povolenie na prelety. Hlási sa k tomu hrdo. Formálne vláda zasadla, Ján Čarnogurský si spomenul, ako ho kdesi na Slovensku zastihlo vyzvanie zúčastniť sa. Za prelety hlasovali všetci ministri – s výnimkou jeho a Pavla Koncoša.
Podobne hrdo rozhodoval premiér za SDKÚ pri vojne v Iraku – všetky nové štáty NATO sa nahlas hrnuli do tejto strašnej vojny lží, Dzurinda si spomenie, ako francúzsky prezident povedal, že sme premeškali príležitosť mlčať. A považuje to za namyslenosť starých demokracií. Kto sa chcel uchytiť na bájnom Západe, musel kričať ostošesť: „Bombardovať!“
V hre o najväčšieho Slováka sa nenašiel dôstojný obhajca Alexandra Dubčeka a Gustáva Husáka. Či patrili do prvej desiatky naj, o tom rozhodli ľudia, nie médiá.
Ktovie, kto bude o tridsať rokov obhajovať dnešných hrdinov svetlých zajtrajškov. A v akej desiatke sa ocitnú.