Najväčšia prírodná katastrofa minulého roka spôsobená klimatickými zmenami – požiar Camp Fire v Spojených štátoch amerických – „stála“ 16,5 miliardy dolárov. Hurikán Michael, ktorý zasiahol USA a Kubu, 16 miliárd. A tajfún Jebi, ktorý v septembri minulého roka nivočil Japonsko a Taiwan, 12,5 miliardy. Opäť, ide len o vyčíslené škody.
Ak si niekto myslí, že klimatické zmeny nie sú reálnou hrozbou, a o opaku ho nepresvedčia vedci, nech sa opýta poisťovní. Všetky spomínané škody musel niekto zaplatiť, majitelia a daňoví poplatníci, pri rekonštrukcii zasiahnutých území. Časť však padla, v konečnom dôsledku, na plecia poisťovní.
Podľa Cambridgeskej univerzity sa bude tento trend iba zhoršovať. Ak sa klimatické zmeny nepodarí spomaliť, škody na majetku spôsobené hurikánmi, záplavami či požiarmi sa v nasledujúcich rokoch strojnásobia. Pre poisťovne to môže znamenať finančnú katastrofu.
Magazín Forbes cituje bývalého výkonného riaditeľa jednej z globálnych poisťovní Henriho de Castriesa, podľa ktorého by bol svet, na ktorom globálne otepľovanie zvýši priemernú teplotu o 4 stupne Celzia, „nepoistiteľný“.
Pravda, aj pri o niečo menšom náraste globálnych teplôt bude krach globálneho poisťovníctva (a súvisiaca finančná kríza) menším z našich problémov. Podľa posledných predpovedí Medzinárodného panelu OSN pre klimatické zmeny sa globálna teplota do konca tohto storočia zvýši o 2,8 stupňa Celzia. Prípadne viac, ak by otepľovanie spôsobilo masívne uvoľňovanie skleníkových plynov z permafrostu – v súčasnosti permanentne zamrznutej pôdy v chladných oblastiach.
Katastrofu odvrátime len radikálnymi zmenami, ktoré by však museli ísť ďaleko za „technologické riešenia“. Nestačí presadnúť z dieslov do elektromobilov. Treba dopravu zásadne obmedziť. Nestačí vyrábať zelenšie. Budeme musieť vyrábať – a najmä spotrebovávať – menej.
Think-tank Autonomy nedávno odhadol, že ak chceme udržať nárast teploty pod dva stupne Celzia, musíme výrazne zredukovať pracovný čas. V najvyspelejších krajinách ako Švédsko, Nemecko či Spojené kráľovstvo na deväť hodín týždenne. To by znamenalo zásadnú reorganizáciu ekonomiky i spôsobu života.
Nemôžeme sa spoliehať na to, že zhoršujúce sa dôsledky zmeny klímy nás „prirodzene“ privedú k efektívnejšej odpovedi. Kopiace sa krízy – politická nestabilita, prírodné katastrofy, hladomor, migračné tlaky- môžu posilniť sebectvo a nacionalizmus. Žiadna spoločná snaha o riešenie problémov. Egoistické, a často protichodné, snahy o minimalizáciu následkov.
Do konca storočia ostáva osemdesiat rokov. To nie je veľa. Deti, ktoré sa rodia dnes, budú dožívať v ruinách sveta, ktoré im zanecháme.