Viac ako polovica týchto astronomických dlhov vznikla vymáhaním drobných pohľadávok, napríklad za pokuty MHD alebo za rôzne malé nedoplatky, ktoré vznikli nedopatrením.
Stalo sa to preto, že odmeny advokátov a exekútorov boli také vysoké, že sa im oplatilo vymáhať od ľudí len pár korún. Dlhy sa rôzne presúvali a narastali, takže to, čo tí ľudia dlhujú dnes, už dávno nie sú istiny, teda ich pôvodné dlhy, ale veľké príslušenstvo pre tých, ktorí sa na obchode s dlhmi priživovali. Pre tieto nekalé dlhy sa veľa ľudí zadlžilo aj tam, kde by dlhy platiť mali – napríklad výživné alebo nájomné. Vyriešiť situáciu, ktorá vznikla kvôli zlým zákonom a ľuďom bez svedomia, ktorí si z toho urobili výnosný obchod, však pre veľmi nízke mzdy tiež nie je jednoduché.
Nový zákon má dve podstatné chyby. Nepustí do oddlženia ľudí, ktorí nie sú schopní platiť viac ako 2178 korún mesačne, a prináša aj veľkú právnu neistotu, pretože o osude ľudí, ktorým sa nepodarí splatiť počas piatich rokov viac ako tretinu dlhu, bude rozhodovať na konci procesu súd. Vzhľadom na to, že podľa výskumu Mediánu ľudia v exekúcii veria súdom a ďalším inštitúciám oveľa menej ako ostatní, je otázne, koľko sa ich do neistého podniku prihlási.
A je tu ešte jeden podstatný zádrh. Vyrojilo sa nám veľa podvodných organizácií, ktoré sa tvária, že ľuďom v exekúcii pomôžu pripraviť podklady pre insolvenciu, a nezákonne z nich ťahajú peniaze. Správne by to mali robiť buď akreditované organizácie zadarmo, alebo advokát, exekútor, či notár za poplatok 4000 korún. Podvodné organizácie však ťahajú z ľudí desaťtisíce korún, dávajú im zlé rady – napríklad že majú klamať o svojich príjmoch – ťahajú z nich rodinné šperky a vyhrážajú sa, keď od nich chcú odísť. Ľuďom, ktorí sa kvôli tejto „pomoci" ešte viac zadlžia, sa iste dôvera v právne prostredie nezdvihne. A štát nie je schopný podvodným organizáciám účinne brániť.
Vedieme nekonečné diskusie o tom, či si dlžníci „milosť" v podobe oddlženia zaslúžia. Či sa do tých dlhov dostali, alebo nedostali vlastnou vinou. Debata o „šmejdoch“, ktorí dlhy roky vytvárali presúvaním drobných pohľadávok, alebo o tých, čo zneužívajú cudziu núdzu a obohacujú sa na úkor nešťastných ľudí, sa však, čuduj sa svete, veľmi nevedie. Keď vyjde článok o niekom, kto je v exekúcii, diskutéri sa zvyčajne zameriavajú na chyby človeka, ktorý sa do dlhov dostal.
Celkom ignorujú, že celý príbeh by sa neodohral, nebyť ďalších ľudí, ktorí dlh niekoľkonásobne navýšili – či už za pomoci legálnych, ale neetických prostriedkov, alebo dokonca protizákonne. Vyzerá to, že sa riadime starým známym heslom „na chudobných treba tvrdo". Kam nás ale táto tvrdosť proti najchudobnejším zavedie?