Rozčuľujú nás plastové fľaše odhodené v lesoch. Dojímajú obrázky tuleňov, zamotaných do kusov sietí a povrazov. Znepokojujú toxické mikroplasty, ktoré sa cez morské živočíchy dostávajú do našej potravy. Záchranou pred záplavou plastov má byť separovaný zber a recyklácia. Lenže nie je. Presnejšie, nie za súčasných podmienok.
Do začiatku 80. rokov končila väčšina plastového odpadu na skládkach. Potom sa začala éra jeho pálenia a o desaťročie neskôr prvé pokusy s recykláciou. Dnes je globálne recyklovaného asi deväť percent plastového odpadu. Vyspelé krajiny, vrátane Európy, vykazujú omnoho vyššie číslo. Problémom je, že je často zavádzajúce. Mnoho zo separovaných plastov sa totiž vyvezie na „recykláciu“ do chudobnejších krajín.
Hlavným plastovým smetiskom rozvinutého sveta je dlhodobo východná a juhovýchodná Ázia. Začiatkom minulého roka však Čína sprísnila podmienky dovozu odpadu z USA a Európy. O to viac sa zvýšil tlak na ostatné krajiny – na Filipínach, vo Vietname, v Indonézii či Malajzii sa akumuluje európsky a americký plastový odpad.
Teoreticky by to malo fungovať: recyklácia plastov je náročná na prácu, pretože ich triedenie je ťažké automatizovať. Preto je efektívne robiť ju v krajinách, kde je pracovná sila lacná. Takáto „deľba práce“ má byť výhodná pre všetkých.
Do ázijských krajín však smeruje zmiešaný odpad. Jeho hodnotnejšia, recyklovateľná časť je, v lepšom prípade, vytriedená. Zvyšok končí na skládkach alebo v spaľovniach. S brutálnym dosahom na životné prostredie a zdravie. Ak sa sprísnia pravidlá pre dovoz odpadu, deje sa ilegálne. Rozsah problému núti miestne vlády konať: Malajzia začala kontajnery s odpadom posielať späť a Filipíny hrozia Kanade, že ak si nevezme späť 1 500 ton svojho odpadu, vysypú ich v jej teritoriálnych vodách.
Môžeme sa tváriť, že sa nás to netýka. Ilegálny dovoz či skládky nech si riešia Malajzijčania. Ak Filipínci nechcú byť svetovým smetiskom, potom nech od nás odpad nekupujú. Lenže takéto zjednodušené moralizovanie je pokrytecké.
Rozvinutý svet, ktorého sme súčasťou, spotrebúva omnoho viac svetových zdrojov, než na koľko má nárok (z hľadiska počtu obyvateľov, rozlohy a pod.) Napriek všetkým zeleným technológiám, dostupným informáciám a ekonomickým možnostiam planétu humpľujeme. A svoju ekonomickú moc využívame na to, aby sme negatívne dôsledky tohto štýlu života odsunuli čo najďalej za hranice.
Politické posuny v Európe vytvárajú príležitosť pre zelenšiu politiku. No podmienkou udržateľnosti je environmentálna spravodlivosť, ktorá má medzigeneračný i planetárny rozdiel. Nemôžeme akceptovať riešenia, v ktorých negatíva a náklady prehodíme „za plot“, na plecia niekoho iného. Raz sa vrátia. V horšej podobe, než pár desiatok kontajnerov odpadu z Malajzie.