Blaha sa síce márne pokúša brániť tým, že mal na mysli najmä redaktorov istého nemenovaného denníka, ale na Slovensku je napriek tomu každému, dokonca i predsedovi vlády, jasné, kto je v tomto prípade väčším „lúzrom“ a koho sa patrí zastať.
Vidno to z nanajvýš úprimného gesta predsedu OĽaNO Igora Matoviča, ktorý, keď mu už hrozilo, že by sa do europarlamentu tiež mohol poľahky dostať na základe vlastného neuváženého konania a pozoruhodných vyhlásení – namiesto seba alebo kohosi zo svojich príbuzných – do Štrasburgu fakticky politickými manipulačnými technikami surovo uvrhol nevinného spoluobčana a takpovediac vlastného nestraníka, ktorý dovtedy pozitívne a príkladne pôsobil doma.
Matovič k tomu vcelku farizejsky poznamenal, že „bohužiaľ“ on sám musí zostať v našom parlamente. Neviem, na čo sa vzťahovalo to povzdychnutie, ale pravdepodobne na jeho presvedčenie, že v „tom“ Bruseli stále len „jedli chlebíčky a šampanské alebo kaviár“, ako nedávno vyhlásil na tlačovej konferencii. Vôbec nejde o vyváženú stravu. V OĽaNO to vôbec nejedia, a preto ešte ušetrili takmer všetky peniaze štátu za volebné výsledky.
V každom prípade snaha zastať sa významných svetových predstaviteľov je sama osebe pozitívna. Svedčí o tom, že nám kríza solidarity alebo nedostatok súcitu vôbec nehrozia, aj keď vo svete čoraz viac chýba. Keď bývalý viceprezident USA Joe Biden nedávno nazval vodcu Severnej Kórey Kim Čong-una „diktátorom a tyranom“, tlačová agentúra Pchjongjangu Bidena bezprostredne označila za „blázna s nízkym inteligenčným kvocientom“, ba dokonca za „imbecila, ktorému chýbajú elementárne vlastnosti ľudskej bytosti“.
To je, aspoň podľa mňa, pomerne znevažujúce tvrdenie. No vôbec som si nevšimol, že by sa ktosi zo slovenských alebo z európskych významných politikov demokratického kandidáta na prezidenta Bidena v tejto súvislosti zastal. Už len z toho hľadiska je mi prvý krôčik nášho premiéra Pellegriniho nanajvýš sympatický. Lebo o nijakých „lúzrov“ ani nejde.
Napríklad poslankyňa Monika Smolková vracajúca sa zo Štrasburgu do Košíc vraj organizuje revolúciu v strane Smer. Teda celkom podobne, ako keď sa Vladimír Iľjič Lenin svojho času náhle vrátil na východ zo Švajčiarska a hneď v Petrohrade povalil Kerenského vládu.
Podobný prevrat údajne osnuje i končiaci europoslanec József Nagy v Moste-Híd. Istý druh revolučnosti sa očakáva aj od plánovanej strany dosluhujúceho prezidenta Andreja Kisku. Jej vznik vraj môže podnietiť revolúciu v OĽaNO.
Poslankyňa Veronika Remišová na otázku, či z tejto strany odíde ku Kiskovi, vyhýbavo odpovedala, že odísť z OĽaNO nemôže, lebo v nej nie je. Táto strana sa teda jediná nemusí báť nezvyčajných zmien. Vždy jej totiž zostanú prinajmenšom štyria členovia.