Keď svieti slnko, rozvaľujú sa v nich chrobáky zlatone a všeličo z nich vyletuje, napríklad čmeliaky a včely, chodí si do ruží ten hmyz ako do kina, a ja si tak chodím po záhrade, neprekáža mi, ani keď prší, keď máte v záhrade rozárium, máte ho stále so sebou, aj keď ste trebárs niekde veľmi ďaleko. Posielate neviditeľné pozdravy svojim ružiam, a nik, ale naozaj nik, nie je dosť dobrý, aby sa vám o ne staral, hoci aj vy to robíte v porovnaní s ostatnými záhradníkmi veľmi zľahka!
Od chvíle keď mi jeden Milan priniesol prvé bulharské ruže, ktoré vypestoval zo semienka, uplynulo takmer dvadsať rokov. Záhrada sa rozrástla, vonia v každom kúte. Každý rok v máji čakám na každý jeden puk, či a ako rozkvitne, a privítam ho, podobne ako po dlhom čase čakám na dážď či slnko! Dažďu sa poteším vždy, slnku niekedy, taká som.
Mám rada, keď mi prší do kalamára, lebo keď prší, je to ako keď píšete, nebo ako slovo za slovom plačlivo sáče dážď a asi aj nečas, do bodky aj do písmena lejak, nemá voda sa voľne rínou rinie a rína vraví, že voda so zemou sa rýmuje a tak to má byť, kvapka s kvapkou pretekajú v hroznových strapcoch, štrngajú mokrými kľúčikmi od zeme, tancujú odzemok na betóne, ó ony olizujú kov!
A ľúbia byle, prútiky a púčiky, kríky aj ich pichliače a chlpy, je to verné, overené aj otvorené, vlhké, hrmotné, tu im veru krížom slamky nepreložia, padá voda ako ryža na ruže, domáci dnes neperú, drepia v okne a pozerajú na penu, čo sa mechrí konča ríny, hlina je tu ticho ako hluchý peň, mlčí ako bez ucha, a voda pení ódu na prach, sliny jej tečú, utečie do hĺbky, bezduchá, a tam sa teraz posadila, to je sila, že íl!, posediačky čurká dolu zemou, v zemi prší a zem, tá začala čuť to vlhké vodybrnkanie a zrnká chňapli po vode všetkými desiatimi odrazu, vyzunkli vodu každým pórom do poslednej kvapky, aj pór pil, len tráva po úkolom nepila, všetko moklo, pilo, silno salo, k vode priľnulo…
Hľadím z okna ako cez strieľňu, hladkám dážď, záhradu aj zem, okom ich hladím ako žehličkou, pigľujem to tu očami, a len čo doprší, prrr!, ešte je to klzké, lepkavé a všetko vonku mokro šušká, všetky lístky, žístky, cupky, šupky-dupky vyjdem von a natrhám si mokré ruže (nech tu nerušia) do vázy, do džbána aj do pohára, ruže pichajú a trčia z náručia ako antény, vnútri jednu utriem a dýchnem na ňu ako na motýľa, nech sa nemotá a zohreje, „marizemská priesadienka, všepravečná tubylienka“, a ona, voňavo si zvýskla, keď zavadila tŕňom o sklené oko vázy, a potom už všetky ruže vyrušujú aj ujúkajú, že keď pestujete ruže, musíte ich nielen ľúbiť ako dážď, no niekedy naozaj popestovať…