Väčšina z nich je závislá od cracku. Birgitinu kolegyňu, farárku, ktorá centrum prevádzkuje, tá práca poznamenala natoľko, že by už nemohla robiť farárku niekde vo farnosti.
„Na stenách tam majú fotografie dievčat, ktoré zomreli, je to psychicky mimoriadne náročná práca," približuje mi Birgit a vysvetľuje, že keď cirkev obhajuje právo utečencov zostať v Nemecku, často sa ako argument objavuje, že keby ich vrátili do Talianska, skončia tam mnohé ženy ako prostitútky. „Lenže je to aj u nás. Každá spoločnosť má niekoľko vrstiev, rôzne reality, ktoré človek ani nemusí vnímať."
O niečo ďalej vstupujeme do gay štvrte, ktorá bola predtým chudobná a bola miestom, kde žili ľudia s odlišnou sexuálnou orientáciou a migranti. Dnes sa štvrť výrazne gentrifikovala, je oveľa viac nóbl než tá, z ktorej prichádzame. Zdvihli sa nájmy a spolu s pozdvihnutím gay komunity sa zo štvrte stala dobrá adresa. Ideme okolo kostola, kde cirkev poskytuje pomoc HIV pozitívnym osobám. Platí tu pravidlo, že jeden z dvoch tu pôsobiacich farárov je gay, aby mohol lepšie rozumieť časti klientov, ktorí pomoc vyhľadávajú.
Evanjelická luteránska cirkev toho robí ešte veľa. Krátko predtým sme boli v kaviarni, ktorú prevádzkuje pre utečencov, ktorí prídu a potrebujú okrem sociálnej pomoci aj miesto, kde sa budú socializovať. V kaviarni je všetko zadarmo, časť nákladov ide na dobrovoľnícku prácu miestnych Nemcov i migrantov, ktorí už v Nemecku nejaký čas žijú. Hlavný sponzor je cirkevný zbor, ktorý poskytuje priestory na fare a platí energie.
Hamburg má vo svojej genetickej výbave zakódovanú citlivosť k migrácii. V minulosti tadiaľ prešli milióny ľudí z Európy, snívajúcich svoj americký sen. Je tu múzeum s menami tých ľudí, opisujú sa tam ich osudy aj dôvody, prečo sa rozhodli odísť. Súčasná migrácia tu tak nevyzerá ako niečo nové, ale ako niečo, čo tu bolo vždy.
Prechádzam mestom, diskutujem s členmi cirkvi a pripadám si ako na akejsi inej planéte. Keď som s ľuďmi, ktorí ako veriaci pomáhajú tým najzraniteľnejším, nemám pocit, že by to boli nejakí od reality odtrhnutí idealisti. Sú v priamom kontakte s biedou tohto sveta, stretávajú sa s ľuďmi, ktorí na takzvanej Balkánskej ceste zažili násilie, sexuálne zneužívanie, a sú týmito zážitkami trvalo poškodení.
Poznajú nekonečne veľa ľudských príbehov, ktoré sú také srdcervúce, že sa človeku chce z tohto sveta utiecť. Dokážu aj dobre hovoriť o problémoch spojených so silnou migráciou a chápu, že za presunom ľudí sú najrôznejšie ľudské tragédie. A že by bolo dobré, keby sa to nemuselo diať. Lenže budúcnosť v podobe dosahov klimatických zmien im nedáva nádej, že bude lepšie. Je to možno ich viera, ktorá im dáva silu pracovať ďalej a snažiť sa niečo robiť pre svojich blížnych, aj keď nevidia svetlo na konci tunela.