Nie že by to bola jej chyba. Pokiaľ ide o zahraničnú politiku a Irán, EÚ robila takmer všetko správne. Aktívne podporovala tri členské krajiny, Britániu, Francúzsko a Nemecko, ktoré boli spolu s Ruskom, Čínou a USA signatármi dohody. Snažila sa tlmiť konflikty medzi Teheránom a Washingtonom, ktorý, po nástupe prezidenta Trumpa, obviňoval iránsku vládu z porušovania dohody.
Keď situácia eskalovala a Spojené štáty začali hroziť opätovným uvalením sankcií na Irán, odsúdila to. A Teherán uistila, že obchod s EÚ bude pokračovať. Vytvorila mechanizmus, ktorý mal európskym firmám pomôcť vyhnúť sa sekundárnym sankciám, ktoré im od USA hrozia za obchod s Iránom.
Lenže to je všetko. Spojené štáty sa nakoniec z dohody stiahli a po novom kole amerických sankcií teheránska vláda začiatkom mája 2019 vyhlásila, že ak sa do 60 dní situácia nezmení, znova spustí program obohacovania uránu. Ultimátum vyprší čoskoro.
Zdá sa, že Trumpova administratíva je rozhodnutá situáciu eskalovať. Po údajnom iránskom útoku na americké tankery zvyšuje vojenskú prítomnosť v Perzskom zálive. To ešte, dúfajme, neznamená otvorenú vojnu. No určite to znamená koniec iránskej jadrovej dohody. Európska únia bude len pozorovateľom. Problém nie je v jej zahraničnej politike. No v nedostatku nástrojov, ktorými by ju mohla podporiť.
Na ekonomickom fronte EÚ nemá americkým sankciám voči Iránu ako čeliť. Pre európske firmy je obchod s USA väčšinou dôležitejší než s Iránom. A tak sa radšej svojich iránskych aktivít vzdajú. Nesúhlas niektorých členských krajín, na čele s Nemeckom, s dobudovaním menovej únie okrem iného znamená, že euro sa nestalo nikdy skutočnou medzinárodnou menou. Eurozóna je tak náchylnejšia na krízy, Európa stále závislá od amerického bankového sektora, a nedokáže čeliť tlaku amerických finančných sankcií.
A nakoniec, desaťročia diskusií o vytvorení vlastných obranných kapacít neviedli v EÚ zatiaľ k ničomu substantívnemu. Hlavnou obrannou garanciou je pre EÚ stále NATO – a v tomto prípade znamená NATO Spojené štáty a ich vojenskú prítomnosť na európskom kontinente. V čase, keď je Rusko čoraz vážnejšou bezpečnostnou hrozbou, to dáva Washingtonu účinnú páku. Najmä voči stredoeurópskym a pobaltským krajinám.
Európe tak ostáva len dúfať, že ide len o ďalšiu z Trumpových provokácií, ktoré mu majú pomôcť k znovuzvoleniu v budúcoročných voľbách. V tomto prípade však pôjde o viac. Potopením dohody (v dôsledku čoho Teherán reštartuje jadrový program) a izoláciou Iránu dosiahne hneď tri veci: definitívne sa vyhraní voči Obamovej iránskej politike, ktorú tvrdo kritizoval, poteší spojencov v regióne, napríklad Saudskú Arábiu, ktorým prekáža skôr rastúci iránsky ekonomický a politický vplyv, a opäť pritlačí na Európu. V kombinácii s prípadnými clami na dovoz automobilov ju nakoniec možno dostrká k obchodnej dohode, výhodnej najmä pre USA.