To návrh odlišuje od dvoch úrovní rodičovského príspevku, ktoré zaviedla ministerka práce a sociálnych vecí Viera Tomanová roku 2009. Tá nižšia úroveň pre nepracujúcich a nepoistených rodičov vtedy nedosahovala životné minimum.
Deti sú u nás trvale skupinou, ktorú najviac ohrozuje chudoba. Najhoršie sú na tom tie v jednorodičovských a viacdetných domácnostiach. Návrh je teda uvedený presvedčivo: sleduje posilnenie podpory rodín s deťmi v útlom veku a zvýšenie ich príjmov. Tým sa stal dôstojným príspevkom k jubileu zákona, ktorý novelizuje. O zavedení rodičovského príspevku Federálne zhromaždenie ČSSR rozhodlo v roku 1969.
Za polstoročie prešiel početnými úpravami. Odzrkadľujú zmeny pohľadu na mnohodetné rodiny a na to, deti akých rodičov pokladáme za hodné podpory. Viaceré zmeny inšpirujú, iné sú varovné. Nesympatie k rodičom totiž najtvrdšie postihujú deti.
Aj prvá norma z roku 1969 adorovala viac prácu ako blaho detí. Rodičovský (vtedy materský) príspevok podmieňovala prácou. Na rozdiel od dneška mali vtedy status pracujúcich i „učnice, žiačky a študentky“ na dennom štúdiu. Prvá norma v ňom zohľadňovala situáciu, keď matka súčasne priviedla na svet dve či viac detí. Z hľadiska živobytia viacdetných rodín bola dôležitá novela z roku 1987. Zaviedla zvýšený príspevok pre matku, ktorá sa starala aj o ďalšie deti.
Novela z roku 1990 zrušila zvýhodnenie pre rodičov, ktorým sa súčasne narodilo viac detí a odstránila citlivosť i k viacdetným domácnostiam. Trvalo 21 rokov, kým sa narodenie viacerých detí opäť zohľadnilo vo výške rodičovského príspevku. Ohľad na počet detí v domácnosti, hoci len do troch rokov, sa do príspevku nevrátil nikdy.
Opovržlivý názor na matky, ktoré majú deti jedno po druhom, sa však stal limitným parametrom rodinnej politiky naprieč politickým spektrom. Otvoril dvere aj kráteniu príspevku na polovicu v prípade záškoláctva starších žiakov. K dvoj- a trojčatám „ohľaduplný“ minister Jozef Mihál neváhal byť priekopníkom hladovania detí pre pochybenia rodičov. Túto terapiu nasledoval a „zdokonalil“ Smer v reforme z roku 2013.
Rodičovský príspevok dve dekády osciluje okolo úrovne životného minima pre dospelú osobu. Prečo jeho výška ignoruje deti? Ministerstvo práce túto necitlivosť zdôvodňuje tak, že je určený pre rodiča a má zmierniť stratu jeho zárobku počas starostlivosti o potomka. No podľa zákona štát touto dávkou prispieva rodičovi na zabezpečovanie riadnej starostlivosti o dieťa. Ako sa dá z nízkeho príjmu riadna starostlivosť zabezpečovať?
Analytici útvaru Hodnota za peniaze potvrdzujú, že najchudobnejšie rodiny s deťmi nemajú žiaden finančný prínos z rodičovského príspevku. Pomoc v hmotnej núdzi sa kráti úmerne s jeho výškou, a tak narodenie dieťaťa znamená pre rodiny bez vlastného príjmu prepad do ešte hlbšej chudoby. Komu teda chceme nižšou úrovňou rodičovského príspevku pomôcť?