Ešte sme tu!

26.06.2019 16:00

Minulý týždeň zomrel básnik Igor Gallo. Dočítala som sa to včera v novinách a zostalo mi smutno. Igor sa narodil v roku 1936 ako môj tatko Vinco. Vo Svätom Ondreji nad Hronom.

„Kedysi to boli dve dediny. Svätý Ondrej nad Hronom a Brusno. Dnes je z oboch Brusno, ale majú tam kostol svätého Ondreja!“ hovorieval Igor.

Boli sme kamaráti. Ako študentku žurnalistiky ma vzal do redakcie denníka Ľud, niekdajší Čas, na brigádu. Neskôr sa z denníka Ľud opäť stal Čas a ja som k Igorovi nastúpila na oddelenie kultúry. Bolo nám spolu dobre.

Igor vyrastal v Brezne. Často mi rozprával o vojne v Brezne, ale aj o Brusne, o tom, ako v Pohronskom Bukovci, svätoondrejskej časti, zajali nacisti generálov Goliana a Viesta. Neskôr túto časť Nemci vypálili.

Myslím, že Igor ma mal rád kvôli tatkovi Vincovi. Aj s ním sa často zhováral o vojne. Keď prišiel do Klubu spisovateľov, vždy tatkovi povedal: Povedz peknú vetu!

Mal rád ruskú literatúru. Ruštinu vyštudoval. V Bratislave. Vtedy začal písať básne, neskôr pracoval v literárnej redakcii v rozhlase. Aj môj svokor Jozef Mihalkovič tam pracoval. Trochu sme vždy klebetili. Aj s jedným, aj s druhým, a vždy sa dali pozdravovať. Igor potom nastúpil do Kultúrneho života a robil tam, kým časopis nezanikol.

Písal básne a prózu. Písal pekné vety. Do novín neskôr písal o divadle, ale aj o výtvarnom umení. Mal dcéru Patríciu, s ktorou sme sa ako deti hrávali. Mal slabý zrak a vždy sa mi páčilo, ako si prikladal papier takmer k nosu a čítal rukopis. Najskôr z redakcie vyhodili všetky popolníky a potom aj nás s Igorom. Nehodil sa tam so svojou kultúrnou rubrikou plnou pekných viet. Ja som zostala, myslela som, že vyhrám, a na kultúru vydavateľ nesiahne. Keď som Igora stretla, hanbila som sa.

Naposledy sme sa stretli na tvorivom pobyte v Budmericiach, keď tam ešte mohli chodiť spisovatelia, ale všetkým už bolo jasné, že dlho nebudú. Cez deň sme písali a večer sa zhovárali. Raz sme si aj „vytli“ a ja som s Igorom tancovala. Najskôr bubnoval na fľašku s minerálkou a potom odhodil barly a dal sa so mnou do tanca. Ráno sa smial, že by som mohla mať v Budmericiach foto, niečo ako barlolámačka!!!

V sobotu popoludní sme s Igorom Gallom a Julom Balcom stáli na terase kaštieľa. Mrholilo.

„Prší a po parku sa prechádzajú iba nevesty,“ povedal Igor. Naozaj, samá nevesta, a všetky sa v parku fotografovali. Aj v salónoch. Vrátnička nám povedala, že si za to platia, a nemáme sa vystrkovať a vyrušovať ich. Igor povedal, aby som šla a navrhla im, že keď dajú po päť eur, môžu sa odfotiť aj so živým spisovateľom!

„Neprovokuj, lebo nám dá niekto po hube, že sme ešte tu!" brzdil nás Julo.

Igor bol na svete rád. Jemný a tichý človek. V jednej básničke píše:

…len ma tu nechajte

medzi sebou

a budem

najtichšou

ovečkou v košiari…

Takého si ho zapamätám navždy, jemného človeka so špeciálnym básnickým bystrozrakom. Nech Ti je zem slovenská ľahká, Igore, pre mňa si tu stále!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Budmerice #Brusno #Igor Gallo #Jozef Mihalkovič #Julo Balco #denník Ľud
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku