V roku 1880 napísal Marxov zať Paul Lafargue esej Právo na lenivosť. Kritizoval etiku práce, ovládajúcu robotnícke hnutie. Povinnosť pracovať robí z ľudí otrokov. Ľudská kreativita, ako dôležitý zdroj pokroku, sa môže prejaviť len pri priznaní práva na lenivosť.
Lafargue však nenašiel vo vtedajšom socialistickom hnutí veľa podporovateľov. Keď neskôr Eduard Bernstein jeho esej prekladal, vypustil z nej viacero pasáží a označil ju len za karikatúru – satirickú polemiku s buržoáznou morálkou, ktorú však nemožno uplatniť na robotnícke hnutie. Sociálna utópia, hlásaná vtedajším robotníckym hnutím, nežiadala zrušenie práce. Len jej emancipáciu od útlaku.
Pokračujúca automatizácia a robotizácia výroby však predstavu „sveta bez práce“ opäť oživuje. Amazon, jedna z ikonických (a najlepšie zarábajúcich) firiem globálnej automatizovanej ekonomiky, presúvajúca po svete dáta, tovary aj peniaze, dnes využíva v obrích distribučných centrách viac ako 100-tisíc robotov. Bez ľudskej práce sa (zatiaľ) nezaobídu. No jej množstvo výrazne redukujú.
Odtiaľ je však ďaleko k záveru, že budúcnosť bude sociálnou utópiou, v ktorej budú voľne rozvíjať svoju kreativitu ľudia oslobodení od imperatívu zabezpečenia životných potrieb. Na pochybnosti existujú minimálne tri dôvody.
Po prvé, z perspektívy rozvinutého sveta sa dá „strata práce“ ľahko zamieňať s jej relokáciou do iných častí zemegule. Roboty z európskych (a amerických) fabrík niekto vyrobil. Vyťažil nerastné suroviny. A recykluje odpad. Často v krajinách s lacnejšou pracovnou silou a slabšími reguláciami.
Ľahko sa tiež zamieňajú pojmy práce a zamestnania. Práca ako spôsob interakcie človeka s vonkajším prostredím (prírodným či sociálnym) má rôzne, historicky podmienené formy. Súčasťou niektorých z nich je vykorisťovanie. Pri iných má pracujúci kontrolu nad jej procesom i výsledkom. Mnohé z nich predpokladajú nejakú formu prinútenia. Iné sú spontánne.
Zamestnanie (nech už má akúkoľvek právnu formu) je jednou z týchto foriem, v ktorej je pracovná sila predávaná ako komodita. Podoba a dostupnosť zamestnania je podmienená trhom. Klesajúce množstvo pracovných miest tak neznamená automaticky klesajúce množstvo práce, ktorá by mohla urobiť spoločnosť lepšou, férovejšou či udržateľnejšou.
A nakoniec, v súčasnosti je voľný čas ďalšou z komodít. Kultúrny priemysel, masová zábava, komercializovaná turistika… podriaďujú spôsob jeho trávenia mechanizmu trhu. Človek oslobodený od práce tak nie je emancipovaným indivíduom. Ako „spotrebiteľ voľného času“ ostáva príveskom strojov, inštitúcií, ekonomického systému.