Veronika Remišová odišla do strany Za ľudí, pričom postupne zverejňuje nielen dôvody existencie strany, ale aj taktiku, ktorej možno ťažko niečo vyčítať: „Prezradila, že Za ľudí chce oslovovať aj voličov Smeru, z toho dôvodu, aby nedali svoj hlas prípadnej strane Štefana Harabina.“
Musíme si to predstaviť ako rad voličov Smeru, ktorý kráča po ulici s pevným rozhodnutím voliť Harabina. Ten ich síce sleduje s takým tým dobráckym a láskavým úsmevom, no tesne za jeho chrbtom vidíme Veroniku Remišovú v uniforme regulovčíčky vojenskej polície, ktorá týchto, zvláštnym spôsobom postihnutých, voličov Smeru presmeruje do „Za ľudí“. Totiž v tomto prípade skôr akosi „poza ľudí“. Myslím, že v tomto pláne sa črtá istá miera pomerne latentnej geniality. Lenže Igor Matovič to zrejme nevzdal a pokúša sa nalákať Veroniku naspäť – rovno na jej najväčšiu slabosť, ktorou je večný boj proti korupcii.
Ohlasuje aj budúci úlovok jeho spravodlivosti: „Haščák je dnes na prášky!“ Teda po úlovkoch menších rýb, ako je Bašternák, Kočner a podobní, pôjde v najbližšej budúcnosti takpovediac doslova o lov veľryby. Tu sa názory literárnych historikov dosť polarizujú. Jedna časť sa domnieva, že Matovič jednoducho dostal komplex kapitána Ahaba. To je, keď dospelý človek chodí po svete s harpúnou a obsesívne hľadá bielu veľrybu. Teda ako v románe Hermana Melvilla Biela veľryba.
A skutočne si možno predstaviť záverečný výjav analogickej drámy. Igor Matovič s harpúnou v ruke ako zvyčajne odstrkuje nabok políciu a prokuratúru, odhodlane si preráža cestu vzopätými čiernymi divokými vlnami SBS-károv a s výkrikom „Dostal som ťa ty hnusný Penta-Dick!“ ničí ostrým hrotom harpúny fotobunku na sklenených dverách sídla Penty, čím ju navždy uzatvára do jej vlastnej sklenenej pasce aj s jej zločinmi. Napokon, nepopiera to už dnes, teda ešte pred začiatkom ťaženia: „Haščák pôjde zrejme na dlhé roky do chládečku za kámošom Kočnerom a rovnako ako Bašternák môže prísť o všetok svoj majetok.”
To, čo je v tomto príbehu nanajvýš kruté, je, že tohto najväčšieho víťazného boja proti korupcii sa už Veronika Remišová nezúčastní a až do smrti bude žialiť, že túto veľkú príležitosť po boku Matoviča premeškala. Teda tak, ako si nevie napríklad odpustiť starý Napoleonov vojak, ktorý bol pri všetkých jeho ťaženiach, no vynechal práve Waterloo.
Druhá časť literárnych historikov to vidí trochu v duchu stratenej generácie, teda podobne ako príbeh zobrazený v diele Ernsta Hemingwaya Starec a more. Ide zatiaľ o viac-menej nezodpovedanú otázku, kto sa do bratislavského prístavu vráti z veľkého rybolovu viac ohryzený finančnými žralokmi: Matovič alebo jeho veľký úlovok? Nezhynie napokon hlavný hrdina OĽaNO vlastne „Za ľudí“?