Jeho žena a desaťročný syn nechápu, prečo je otec zrazu taký tvrdý, prečo je nevyhnutné uprostred horúceho suchého leta opravovať strechu a chlapca odtŕhať od hrania a pripierať k rozličným gazdovským prácam. Veci vykonávajú trpne a s nevôľou. Oboch skľučuje Ondrejova nevysvetliteľná prísnosť. Netušia, akú jasnú podobu má preňho zajtrajšok, ako ho núti hnať všetkých do práce. My diváci to však vieme. Vieme, že tá predstava budúcnosti je kľúčom k jeho zmene, a chápeme, že už najmilším nemôže svoju lásku prejaviť inak, ako naučiť ich žiť sebestačne aj bez neho.
Vláčilov film ukazuje názorne, že budúcnosť je tu a významne účinkuje. Mnoho z dnešnej tvrdosti sa dá objasniť strachom z nebezpečného zajtrajška. Budúcnosť je síce otvorená, ale ak určitej predstave o nej podľahnú mnohí, ak pracuje v hlavách dizajnérov vzdelávacieho systému, začneme k nej smerovať. Sociológovia to nazývajú samonapĺňajúcim sa proroctvom. Ak si väčšina myslí, že svet je džungľa, v ktorej prežijú len tí s výnimočnými schopnosťami, ak sa od vzdelávania očakáva najmä rozvíjanie individuálnych schopností a všetko ostatné sa bude pokladať za zdržiavanie sa, táto predstava sveta sa stane reálnou a budeme žiť vo svete, v ktorom prežijú iba najbystrejší, najsilnejší a najľstivejší.
Vízia budúcnosti ako džungle podkopáva dôveryhodnosť iných modelov výchovy – predovšetkým výchovy k ohľaduplnosti, rešpektovaniu rôznosti a spolupatričnosti. Zdá sa, že deťom vedeným k nesebeckosti prisúdi rolu obetí zneužívaných inými. Takáto predstava je asi najväčšou prekážkou, aby sme sa aspoň v programoch, ktoré majú vplyv na blaho detí, vzdali pravidla zaslúženia si, rovnováhy dal a dostal, reciprocity. Toto pravidlo spravodlivosti uznávajú aj tvrdí bojovníci džungle. Smelo sa podelia s tými, o ktorých vedia, že im vrátia protislužbu. Nie však s tými, ktorých považujú za príťaž v zápase o prežitie.
Predstava budúcnosti ako džungle paralyzuje iné výchovné možnosti, z inkluzívnej výchovy robí papierový koncept a odsudzuje ju na ostrovnú existenciu príkladov dobrej praxe. S predstavou budúcnosti, v ktorej si právo na život a rešpekt treba zaslúžiť, sa ťažko presadzuje princíp ohľaduplného a podporného správania k všetkým deťom. Výchova k úcte ku každej ľudskej bytosti bez ohľadu na pôvod, vzhľad a schopnosti tu nemá logiku. Z perspektívy džungle sa takýto výchovný model a model verejných politík javí naivný a nepraktický.
Iste. Veď zmysel im dáva protikladný model budúcnosti – želanej budúcnosti medziľudskej snahy o porozumenie a mierovej spolupráce.
Aj takáto budúcnosť sa môže uskutočniť, ale tiež len ako samonapĺňajúce sa proroctvo. Je však vylúčená z hry, kým v pozadí našich rozhodnutí a výchovných metód pracuje obraz džungle ako jedinej alternatívy.