Predseda prvej strany Michal Truban pritom charakterizoval výhodu tohto nového spoločenstva najmä doteraz netušenými kvalitami ich nového spojenca, lídra KDH Alojza Hlinu, teda nanajvýš presvedčivými dôvodmi: „Je príčetný, nebúcha po stole.“
Samozrejme, že prvú časť svojho vyhlásenia venoval domácej, druhú zahraničnej politike. V otázkach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej politiky išlo o to, vyhnúť sa podobnej situácii, ako keď si prvý tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikita Sergejevič Chruščov vyzul na rokovaní OSN poltopánku a s nevtieravou eleganciou ňou mlátil do rečníckeho pultu.
Snažil sa týmto nevšedným gestom utíšiť haravaru, ktorá pri diplomatických rokovaniach vzniká vždy, keď každý diplomat vyslovuje svoju myšlienku, v ktorej sa usiluje nič nepovedať. Ale tak, aby to vyznelo, že hoci vlastne nič také nepovedal, je to momentálne natoľko závažné, že to ovplyvňuje osudy celého ľudstva.
Príprave týchto nič nehovoriacich prejavov venujú diplomati celé týždne, a keď im nedovolia povedať to, čo nechcú povedať, nesmierne ich to uráža a rozčuľuje. Chruščov sa ich snažil jednoduchým a naivným spôsobom prinavrátiť späť k rokovaniu, preto ho dodnes – právom – majú všetci v tejto súvislosti za úplného a nekrôchaného hlupáka, na rozdiel od hlasne zurčiacich vtedajších kultivovaných diplomatov.
Prvá časť Trubanovho vyjadrenia, teda tá vnútropolitická, vyplýva iba z toho, že dosť nepozorne číta klasických básnikov. Keby sa hlbšie zamyslel nad veršom rímskeho básnika Vergília: „Pri bohoch! Kráčaj obozretne, oheň sa skrýva pod zákerným popolom!“, určite by si uvedomil, že staroveký poet mal na mysli najmä skutočnosti, že Hlina osobne zamuroval nevinnú ženu, matku dvoch detí, do vysoko ziskovej nebankovej organizácie. Na rokovaní parlamentu zase vo verejnom prenose roztrhal v úprimnej diskusii kolegovi, poslancovi Antonovi Martvoňovi, jeho celkom zánovné nohavice.
Chcel som si to objasniť so známym forenzným politológom blízko bratislavského Trhoviska na Miletičovej ulici. Ale, žiaľ, už doobeda stratil svoju príslovečnú inšpiráciu, lebo všetky fľašky s osviežujúcimi okolkovanými nápojmi mal prázdne. Hádam i preto bol dosť nevrlý:
„Choďte do kelu aj so svojím Vergíliom! Koho to zaujíma? Dnes sa môžete oprieť už iba o slovenskú klasiku! Také Kolo, kolo mlynské! Tú pieseň všetci poznajú! Starí i mladí! Všetci sa pochytajú za ruky a v nekonečnom krásnom tanci bude všetkým dobre!“
Pokúšal som sa namietať, že v piesni sa „kolo polámalo“, ba dokonca urobilo aj „bác“! Nedal sa však zmiasť:
„Nie, nerozpadnú sa! Iba to vystihuje situáciu, z ktorej budú o chvíľu všetci hore nohami! Tí druhí budú musieť – ostatne tak ako vždy doteraz – zobrať hoblík a pílku! Pomôžu asi len nové strany, ktorých sa už, našťastie, zarodilo neúrekom ešte pred žatvou!“