Cicholežáky

17.07.2019 16:00

Je leto a je sucho. Huby nerastú. V malých mestách sa hubári medzi sebou poznajú, stačí sa opýtať…

„Bol si?“

„Bol“

„Rastú?“

„Nerastú! Nič! Je tam sucho!“

Tu v okolí Modry je sucho. Teraz síce niekoľko dní jemne kropilo, ale odkopete trebárs v záhrade zem a tá sa drobí a práši sa z nej.

Na huby chodievam čoraz menej. Odkedy zomreli rodičia, vždy sa v lese cítim v rozpakoch, akoby som im „lašovala“ po revíri! Tu sme raz našli kremenáča, tu bývali koncom lesa hromadzinky, tu sme jedli ríbezľové osúchy, tam bolo mravenisko, tu mával ujo Paľko Kusenda zakopanú bošácku slivovicu, aby sa človek v lese potešil okrem húb aj takouto fajnovosťou, tu sme vždy zapadli, tu raz stratili a našli auto a tu sme s mamou stretli obrovského jeleňa.

„Mama, aký bol krásny! Aj ja by som asi chcela byť jeleň!“

„Čo ti šibe? Vieš, aké to musí byť nepohodlné,“ povedala mama, „musela by si sa vyhýbať stromom, každú chvíľu by si parohami o nejaký zavadila a tĺkla si hlavu!“

Do dubovskej Lintavy chodievali moji strýcovia aj tety, chodievali tam aj tato s mamou. Najskôr na rande, potom na huby, sami aj s nami, a keď tato zomrel, chodievali sme tam s mamou podľa jeho neviditeľnej mapy, zavše podľa maminej spomienkovej, aktuálne vône sa miesili s tými, ktoré som si len predstavovala. Motor čo vypne, mach, kytica zvončekov, vôňa nájdeného hniezda, lesné jahody, mamin ríbezľový osúch, podhubie, masliak, kozák, holubička, dážď, ílovitá dubovská lesná cesta, lepkavá v daždi…

„Tu bývalo húb, na káre sme ich vozili predávať dolu do Modry!“ vravieval tato.

„Nesmiete vykrikovať, lebo sa vás boja,“ vravel nám raz jeho brat Vilo.

„Len také šeplety mám, vezmite si ich,“ daroval nám raz huby rovno v lese tatkov najmladší brat Šaňo.

Minuli sa letá, lesné jahody aj huby, minuli sa strýcovia, tety aj rodičia. Len stromy v dubovskej Lintave ako si tam stoja! Vždy keď vstúpim do lesa, akoby som vstúpila do komnát, v ktorých som kedysi bývala. Okolnosti ma prinútili vysťahovať sa. Viem že sú, pod inou kuratelou, jasné, aj mach, kručinky, tône, meandre chodníčkov, kamene, priehlbiny, odtiene zelenkavej…

Naposledy som do toho lesa vzala kamaráta.

„V Lintave huby nerastú,“ hovorí a kráča predo mnou," ešte som nestretol nikoho, kto by tu niečo niekedy našiel.

A ja začujem kukučku, nepoviem, že v tomto lese rastú spomienky na moje najlepšie hubačky, prše a neprše, tam som našla najkrajšie dubáky aj kozáky, najedla sa jahôd, ktoré boli v detstve väčšie ako dnes, aj huby, raz sme ich vysypali pod strom a zbierali nanovo, že tie vysypané vezmeme domov vo svetri. Nikdy sme ich nenašli. Do dubovského lesa som si uložila poklad. Naša rodina, strýcovia aj tety, susedia, rodičia, starí rodičia tam vychodili chodníky, po ktorých chodíte. Dnes je to môj les, preto doň nechodievam. Ja som už všetky svoje huby našla, už ich hľadať nemusím. Tie, ktoré sme nenašli, tato volal „cicholežáky“! Na tie chodiť netreba. Všetky by som ich však mohla nakresliť do mapy, ba aj na Vianoce mi tie nenájdené najkrajšie voňajú z polievky!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#les #sucho #Modra #hríby
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku