Aj keď v niektorých slovenských politických kruhoch to vôbec nenarúša presvedčenie, že planéta už úplne hynie. To je fakt, ktorý u jedného nového europoslanca, aspoň ako som pobadal, už asi pred mesiacom vyvolal výraz tváre spojený s istou rozhorčenou nevyhnutnosťou.
Byť celým ľudstvom, asi by sa mal každý jednotlivec primerane hanbiť, no cez dovolenku, teda ako čiastočne nezodpovedné indivíduum, sa hádam až tak úporne nemusí. Hoci v tomto pravdepodobne vôbec nemá pravdu. Ba považujem za dosť sporné, takto si oddychovať takpovediac v čistej ekologickej lži.
Lenže na druhej strane, práve tým, že sa na politickej scéne v čase dovoleniek nič až také dôležité nedeje, príroda sa prebúdza do jednej posledných fáz svojho života, teda zrejme do akejsi kreatívnej agónie. Svedčí o tom napríklad to, že sa najviac revitalizuje práve vtedy, keď už vlastne vôbec nie je o čom písať do novín.
Ale v tom zdanie zákerne klame. Napríklad práve teraz som sa v nich dočítal, že k Bratislave sa nebezpečne približujú severo-, stredo- a východoslovenské hnedé medvede, ba že sa do ulíc hlavného mesta pokúsil uniknúť zo zoologickej záhrady už aj leopard. Teda ten cejlónsky.
Na Slovensko sa vraj dostal v sude kvalitného čaju, pričom celou cestou dýchal iba cez slamku. Jeho jedinou túžbou je vraj dať si poriadnu zrnkovú kávu na benzínovej pumpe v Mlynskej doline. Osobne tomu neverím, lebo leopardy, aspoň podľa môjho názoru, prirodzene uprednostňujú cibetkovú kávu.
Na západné Slovensko mohol putujúce medvede v podstate svojím intenzívnym rámusom odkloniť moderný festival politickej piesne kdesi v okolí Trenčína. To však môže byť zaujatý názor, lebo atraktivitu priestoru Malých Karpát pre medvede v súčasnosti môžu neprimerane zvyšovať dva humanoidné pochody v Bratislave: Dúhový Pride a akýsi protipochod Hrdí na rodinu.
Tomu sa zrejme prispôsobila aj celá slovenská príroda. Na jednej strane reprezentovaná hrdou medvedicou s mláďatami, na druhej niekoľkými zanovitými, no zatiaľ vraj presnejšie rodovo nevyhranenými medveďmi. Spod Tatier ich vraj vyháňa i nepretržité vzájomné handrkovanie o pozemky, ku ktorému tam nezriedka dochádza aj medzi ľuďmi, napríklad medzi zubármi a prezidentmi.
Pri pravidelnej návšteve kontajnerov a skládok sú medvede nezriedka svedkami toho, čoho sú ľudia schopní i s nevinnými plyšovými medvieďatami, čo ich dôveru neprehlbuje, a preto sa polícia aj s horármi zhoduje v tom, že ich nehodno vyhľadávať a dráždiť. Nie je dobré ani šliapať na prechádzke na diviaky, lebo potom tiež vedia byť pomerne zatrpknuté a zlomyseľné.
Napokon je leto tu. Pre mnohých nepochybne aj so zaslúženým dychom. Netreba však zabúdať na to, čo zdôrazňoval poľský aforista Stanisław Jerzy Lec:
„Človek je zdravý, iba keď ho zakaždým bolí niečo iné!“