Pre nikoho, kto na Slovensku pochádza z takých tých menších miest, to totiž nemusí byť vždy jednoduchá záležitosť. Jednou z najtajomnejších nástrah takej cesty je nákup cestovných lístkov.
Tie sa kupujú v provokatívnych automatoch pri zastávkach, ktoré sú najčastejšie koncipované na spôsob akejsi nevraživej tomboly. Takmer vždy vám pri tom musia pomôcť úplne cudzí ľudia. Ale aj keď sú niekedy prekvapivo ochotní a láskaví, zakaždým sa to napriek tomu nemusí podariť.
Kolegovi z Prahy to naposledy za plnohodnotnú platbu vydalo iba taký papierik, že daný lístok vlastne ani nie je cestovný lístok, ale že mu ho v prípade nejakej naliehavej nutnosti môžu niekedy v budúcnosti spätne preplatiť v jednom z oficiálnych centier pre dílerov cestovných lístkov dopravného podniku.
Viem to pochopiť. Veď ak sa človek naozaj ponáhľa, nič iné ho nemôže väčšmi potešiť. Nadmieru rozumným rozhodnutím pani prezidentky na jej ostatnej známej ceste však bolo, že so sebou do električky vzala aj ochranku.
Tá je v mestskej hromadnej doprave v Bratislave vždy nadmieru potrebná. Inak môže byť človek dosť nešetrne zmlátený neprispôsobivými spoluobčanmi, ktorí už, zrejme z nedostatku iných príťažlivých príležitostí, sú ochotní zrúbať počas prepravy aj postarších manželov.
To znamená, že sú úplne demokraticky naladení a smelo bijú akýchkoľvek prítomných, totiž bez ohľadu na ich vek, národnosť alebo pohlavie. Myslím tým akékoľvek pohlavie, teda z tých asi sedemdesiatich populárnych, ktoré sú nateraz v dostupnom katalógu.
Zakúpiť za týchto okolností pre seba a pre celú ochranku cestovné lístky môže byť dosť zložité, no ide iba o začiatok skutočných problémov, ktoré však starých Bratislavčanov a obyvateľov menších miest, naopak, paradoxne zbližujú. Dávajú im nanajvýš intenzívne pocítiť, že patria k sebe – sú predovšetkým ľuďmi! Hoci v tomto prípade iba ľuďmi cestujúcimi v našom hlavnom meste.
Pred bratislavskou električkou sú si tak vlastne všetci rovní. Do popredia totiž vystupuje otázka, kam takýto mestský dopravný prostriedok naozaj pôjde. V prípade električky je to, pochopiteľne, o niečo jednoduchšie, lebo vlastný smer jazdy dopravného vozidla v tomto prípade do určitej miery azda predurčujú oceľové koľajnice, ba i príslušné elektrické drôty. No riešia, žiaľ, iba časť naozajstného mystéria slobodného pohybu v Bratislave.
Trasy a čísla jednotlivých liniek sa menia oveľa rýchlejšie ako také tie nesmierne inteligentné „apky“ v mobiloch. Samotné čísla liniek sa striedajú už aj v priebehu jazdy. Preto by som rád apeloval na pani prezidentku, ktorá takpovediac vzišla z Progresívneho Slovenska, podobne ako súčasný zlepšovateľ dopravy primátor Matúš Vallo, aby mestskou dopravou radšej nechodila. V politickom, osobnom i v dopravnom zmysle by totiž napokon mohla ísť vlastne sama proti sebe.