Vlnu žlče, ktorá sa zdvihne v ublíženom Slovákovi voči „zlému Bruselu“ nivočiacemu slovenské poľnohospodárstvo, si môžeme rovno odpustiť. A radšej trochu popremýšľať.
V prvom rade, rôzne systémy podpory domácich poľnohospodárov (a spracovateľov) fungujú v iks krajinách EÚ, v súlade s pravidlami jednotného trhu. Niektoré sa zameriavajú na výrobu, iné na distribúciu či spotrebiteľské správanie. Ak eurokomisia vidí problém práve v tých „našich“, asi to nebude jej zlovôľou. Chybu hľadajme v horúcou ihlou šitých opatreniach.
Tu by sme mohli skončiť. Neúspešné pokusy o zvýšenie podielu slovenských potravín v obchodných reťazcoch by mohli byť len ďalším manažérskym zlyhaním Matečnej ministerstva. Pripíšeme to k potravinovej banke a vybavené. Manažérske zlyhanie by malo byť diskvalifikačným pre ďalšiu politickú kariéru, ale buďme realisti. Sme na Slovensku. A hovoríme o politickej strane, ktorej najväčším počinom nakoniec asi bude tridsaťmetrový stožiar. Ak ho nepostavia nakrivo.
Je však ešte horšie. Matečnej rezort sa zásadným problémom slovenského poľnohospodárstva systematicky nevenuje. Otázka nestojí tak, či „podporujeme domácich výrobcov“, ale aký spôsob poľnohospodárskej výroby podporujeme.
Je farma kdesi v Považanoch, na konci vlastníckej štruktúry ktorej stojí Babišov Agrofert, domácim výrobcom? Technicky vzaté, áno. Potrebuje špeciálnu podporu štátu? Pochybujem. Výsledkom poľnohospodárskej politiky na Slovensku je, že výrobe dominujú veľké, neefektívne farmy. Pestujú prevažne obilniny a olejniny s nízkou pridanou hodnotou. Nebol by to pre ne zaujímavý biznis, ak by ho „neprikrmovali“ poľnohospodárskymi dotáciami: asi 94 percent z nich dostáva pätina najväčších poberateľov.
Prirátajme korupciu a drastické praktiky, na ktoré upozorňujú protestujúci farmári, biednu podporu malopestovateľov, ovocinárov, zeleninárov, malých spracovateľských kapacít, alternatívnych distribučných kanálov… Ministerské volania po „podpore slovenských výrobcov“, v ktorej nám vraj bráni „zlý Brusel“, sú chabým pokusom o zakrytie, že sa urobilo málo a nerobí sa prakticky nič, aby poľnohospodárstvo prispievalo k environmentálnej udržateľnosti a sociálne férovému rozvoju vidieka. Je v prvom rade žmýkaním renty zo stále tenších prírodných zdrojov.
Európska poľnohospodárska politika potrebuje reformu. No v diskusiách o jej „ozelenení“ stojí Slovensko väčšinou na zlej strane barikády. Peniaze určené na rozvoj vidieka sme presúvali na priame platby. Či nesúhlasíme so stropovaním priamych platieb. V oboch prípadoch: v prospech agrobiznisu. Nie životného prostredia ani vidieckych komunít.