„Dnešná diskusia o identite a suverenite je pomerne ponurá. Obe niekto údajne ohrozuje: Európska únia, ktorá ,nás‘ chce asimilovať, Európska komisia so svojimi štandardmi, NATO, Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Spojené národy, zahraničný kapitál, západné ideológie, východné mafie, americký vplyv, ázijská či africká imigrácia a bohvie čo ešte,“ napísal pred takmer dvadsiatimi rokmi Václav Havel.
Bol apríl 2001. Pred útokom na dvojičky, ktorý bol zneužitý na ďalšiu vlnu imperiálnych vojen. Predtým ako sa z politiky identity a inherentného kultúrneho rasizmu stala štandardná výbava (časti) politického mainstreamu. Pred uviaznutím postkomunistických krajín v bahne oligarchie, nacionalizmu a kultúrneho populizmu. Pred frontálnym útokom fake news, fám a cielených lží na realitu.
Podľa Havla môžu mať niektoré z týchto obáv racionálne jadro. No identita a suverenita sú ohrozované predovšetkým zvnútra. Nemusíme teraz polemizovať, do akej miery podcenil vplyv štrukturálnych faktorov – znehodnocovanie verejného priestoru či kultúry, o ktorých v roku 2001 písal, súviselo aj s pôsobením kapitálu.
Aj po takmer dvadsiatich rokoch je však aktuálny opis dvoch možných reakcií. Môžeme uveriť v záchranu v izolácii. Ak sa uzavrieme pred svetom, postavíme dostatočne vysoké múry, búrky ponad ne prehrmia. Druhou možnosťou je začať sa správať ako obyvatelia kontinentu, planéty. Prebrať spoluzodpovednosť za globálne problémy a hľadanie spoločných riešení.
Prvý spôsob znamená akceptovanie konca. Možno ho prinesú klimatické zmeny, možno ešte predtým nimi vyvolaný ekonomický rozvrat a politická nestabilita. Nádej na prežitie v izolácii je klamlivá.
Je aj nebezpečná. Viera, že sa nám stačí uzavrieť pred „zlom zvonku“ vyhovuje najmä jeho vnútorným šíriteľom. Pre politicky chránených oligarchov, nacionalistických avanturistov a nádejných autokratov, ktorí zamorili stredoeurópsku politiku, je živenie viery vo vonkajšieho nepriateľa najspoľahlivejšou cestou k udržaniu moci.
Vybudovali systém, v ktorom sú nerovnosti udržiavané za cenu života na dlh – environmentálny, sociálny, politický. Systém, v ktorom nerovnosti môžu ťažko ospravedlniť odvolávaním sa na nejaký širšie akceptovateľný princíp spravodlivosti. Politické prežitie všetkých Trumpov, gosudarov Putinov a stredoeurópskych Orbánov v konečnom dôsledku závisí od toho, či dokážu presvedčiť ľudí, že hlavná hrozba ich identite prichádza odkiaľsi zvonku.