V období rokov 1949 až 1960 z vlastných bytov násilne presťahovali najmä odporcov režimu, respektíve ľudí s veľkými bytmi, ktorí už boli na dôchodku. Nájomníkov do takýchto uvoľnených bytov prideľoval príslušný národný výbor z radov politických kádrov robotníckeho pôvodu alebo išlo o mnohodetné robotnícke rodiny bez vlastného príbytku. Úradne stanovené nájomné bolo iba symbolické.
Po roku 1991 v krajinách strednej a východnej Európy, ale napríklad i v trhovo orientovanom Rakúsku prebehla, naopak, vlna privatizácií verejného bytového fondu. Pokiaľ na Slovensku bol veľký záujem aj o kúpu panelových bytov, vo východnej časti zjednoteného Nemecka takéto nehnuteľnosti zostávali dlhé roky prázdne a bez záujmu investorov.
Karta relatívne lacného bývania sa obrátila približne pred siedmimi rokmi, odkedy nájomné bývanie začalo rásť. Dôvodom je nielen príchod veľkého množstva migrantov do krajiny, ale aj zbúranie množstva panelákov z čias NDR, ktoré neprešli potrebnou rekonštrukciou.
Apetít po kúpe lacných bytov a ich následnom prenájme v nemeckých veľkomestách prejavili po roku 2012 mnohé podielové fondy nielen z Európskej únie, pretože do nehnuteľností začali vo veľkom rozsahu smerovať peniaze konzervatívnejších investorov. Tí predtým preferovali dlhopisové podielové fondy, čo v časoch záporných úrokov bonitných štátnych dlhopisov krajín EÚ prestalo dávať zmysel.
Okrem toho na ceny bytov vplýva aj zvyšujúci sa počet investičných bytov, ktoré sa označujú ako betónové zlato. Na rozdiel od skutočného zlata vlastník nehnuteľnosti jej prenájmom získava vyšší príjem, ako by mohol mať z úrokov v banke.
Nedostatok dostupného bývania pre ľudí z nižších a zo stredných vrstiev obyvateľstva vytvára tlak na zvyšovanie miezd a platov, čo zasa podkopáva konkurencieschopnosť ekonomiky. Nehovoriac o tom, že vysoké ceny bytov z dlhodobého nájomného bývania brzdia zakladanie rodín mladým párom a tým prispievajú k starnutiu populácie.
Negatívne fenomény drahých realít a nájmov v EÚ sú po Nemecku najvypuklejšie v Španielsku. V týchto krajinách sa preto stalo reálnou skutočnosťou zoštátňovanie prázdnych bytov ich úradným výkupom a následný prenájom ľuďom, ktorí napriek zamestnaniu nedokážu platiť komerčné trhové nájomné. Rastu nájomného v Berlíne má zabrániť nariadenie mesta prenajímateľom o jeho zmrazení na päť rokov, s výnimkou novostavieb a sociálnych bytov.
Podľa Martina Luxa zo Sociologického ústavu Akadémie vied ČR sa k odhaľovaniu prázdnych bytov vhodných na vynútené zoštátnenie používajú rozličné metódy, ktoré sú v iných štátoch dosiaľ nerealizovateľné. Ide napríklad o zisťovanie odberov vody a elektrickej energie alebo zisťovania u susedov, či byt je dlhší čas naozaj prázdny. Ak nejde o jedinú bytovú nehnuteľnosť vlastníka v mieste trvalého pobytu alebo mieste výkonu práce, môže byť predmetom vyvlastnenia.
K zoštátneniu pre účely výstavby vo verejnom záujme tak v trhovej ekonomike pribudli nové výnimky nedotknuteľnosti vlastníckych práv.