Vstup nebeskou bránou

14.08.2019 16:00

Naša babi by povedala, že už je po lete, a trochu aj je, a tak sme si v sobotu šli po dcéru na farmu Humanita. V aute hovorím mužovi, ako mi smerom na juh stúpajú zo dna duše šťastné bubliny: Niekde za Sencom sa tuším odchýli nebeská brána a cez ňu sa prešmyknú naša babi a jej sestry Ilon, Beži, Julča, Manci, starý Mihál tlačí bicykel a s nimi všetky čeklíske mačky a psi, Cyrilbáči a jeho holuby, Ilkanéna, čo mala na ruke napísané číslo z koncentráku, aj Mariškanéna Babáková, čo čakávala svojho Gaška a našla ho až v nebi.

Márgit, Janči, Lajči, všetci sú tu či tam, zreje kukurica, svet vonia kôprom, ringlotami, čo majú červené líca, marhuľami a ríbezľami, už je po nich ako po hodoch, nebeská brána je odchýlená, šťastné svetlo, aké býva na obrazoch, svieti na krajinu, čítam názvy dedín ako slová dákych básní, za plotmi záhrady, každá je ako park, v ktorom sa dá všetko zjesť…

Vravím mužovi, ako som na trhu v Maďarsku tento rok videla hrušky magdalénky, zavoňal kôpor, paprika a marhule, nejako nešťastne sa tie vône asi pomiešali, lebo potom som už cez slzy nevidela, ale sestra mi povedala, že jedla palacinky s marhuľovým lekvárom a nahrubo pomletými orechmi, a tiež ich pre slzy nemohla dojesť.

Svoje palacinky a kukurice, marhule či ringloty som si všetky tuším pojedla, alebo sa dáko minuli, dlho som však nevidela tie malilinkaté, aké mávala Beži v strede záhrady, tie malilinkaté na guľky. My sme na guľky nemali. A okrem toho, už je po marhuliach. Veď o takomto čase už sa sušil mak!

No nič, ideme po dcéru na farmu Humanita a keď zastaneme, v bráne, nie nebeskej, stojí čierna koza, ktorá bude mať kozliatko a to jej skáče v brušku, kikiríkajú kohúty a rozgagocú sa všetky husi aj morky, somáriky majú krásne oči, ale keď ich hladím, strkajú sa mi pod ruky ovečky, keby som niečo mala, ale nemám, môžem ich aspoň pohladkať, kravy, byvoly, pštrosy, skackajú predo mnou malé mačiatka, jedno spí v holubníku, sliepočky, zo strechy kričí páv, všade sú akési šťastné zvieratká ako tá moja bublinkujúca duša. A medzi nimi decká zapletajú koňom vrkoče, lebo o chvíľu bude vystúpenie, sedlajú, naťahujú psíkov, mačky, dcéra mi po mene predstavuje kamarátov Juráša, Desu, Sweety, kone, ktoré si obľúbila, potom kamsi ujde a ja stojím pod orechom, pridá sa ku mne psík a o chvíľu mi dýcha na krk kôň, vrátim sa k somárikom, kŕmim ich mrkvou, majú krásne temné oči, znovu ich objímam, a všade v tráve ktosi je.

Po vystúpení na koňoch som dojatá, dcére poviem, že mi tečú slzy od prachu, v skutočnosti je otvorená nebeská brána, a okrem toho som ju videla cválať na koni, šťastná kovbojka táto naša Baša ako všetky jej kamarátky tu na farme, a nemyslím len decká, ale aj zvieratká, škoda, že sa nemôžem opýtať babi, ale mám dojem, že takto vyzerá aj v nebi, aj tam asi všade pobehujú zvieratká ako tu na farme, určite to tam vyzerá podobne ako tu na farme!

Naša Baša reve cestou domov po Leopoldov, by vám určite povedala, že hej. Jej nebo je plné zvieratiek a koní, pred bránou stojí čierna koza a na streche je páv!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zber ovocia #koniec leta
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku