Áno, domovom nie je iba starorodičovský dom, ale aj pohoria a zelené svahy, ktoré predznamenávajú, že sme už blízko. Končiare, ktoré vieme pomenovať, s úbočiami pokrytými hustými lesmi sú pre mnohých najmilšou tvárou a pozdravom Slovenska. Chceli by sme, aby táto podoba pretrvala v čase ako múry baziliky.
Na leteckých snímkach, ktoré občas kolujú na sociálnych sieťach, však vidíme, ako lesy za posledných tridsať rokov miznú. Rozhorčujeme sa nad odlesnenými kopcami a obviňujeme tú či onú vládu alebo všetky za to, že dopustili zneuctenie nášho domova. Cítime sa oklamaní, zradení a trochu aj vyhnaní. Tak toto sme pre teba chceli, Slovensko?
Lenže lesy pohorí, ktoré tak ako ostrihomská katedrála pre pani z filmu tvoria náš domov, sú majetkom niekoho iného a bez sentimentu využívané hospodársky. Hoci sú súčasťou toho, čo vzletne nazývame národným parkom, a ústava nás zaväzuje, aby sme ich ochraňovali. Tí, pre ktorých je les najmä speňažiteľným drevom, si však zväčša nájdu spôsob ako dosiahnuť svoj cieľ.
Ak sa odstraňuje zeleň na našej ulici, podpisujeme petície, obliehame radnice a niekedy i zabránime tomu nešťastiu. No ak sa v národných parkoch rúbe na svahoch, ktoré z rýchlostných ciest či okien rýchlika nevidno, a dokonca v čase vtáčieho hniezdenia, sme ticho. Ozveme sa, až keď je po všetkom a pohromu dokumentujú letecké snímky.
Správa národného parku je síce v pohotovosti, no voči vlastníkovi neraz ťahá za kratší koniec. O jej moci či bezmocnosti vieme rovnako málo ako o tom, čo sa deje s obyvateľmi zlikvidovaného lesa a že vtáci už doň na jar nepriletia. Zväčša už vôbec netušíme, že tí, čo lesy pre nás donkichotsky chránia proti presilovke záujmov vlastníkov, nemajú oveľa viac možností ako tí vtáci bez hniezd. Ani to, že za vytrvanie v tom nerovnom zápase ich odmeňujeme nemožne nízkymi mzdami a vysielame ich doň bez dostatočného technického vybavenia.
Ak sa to dozvieme, hádam si povieme, že nie sú jediní, ktorá sú na Slovensku macošsky platení, a jeho vyhliadka na hniezdo pre budúcu rodinu je chabá ako u vtákov v Malej Fatre. Finančná tieseň je akoby daňou za rozhodnutie pracovať vo verejnom sektore s poslaním ochraňovať to, čo sa vzpiera finančnému vyčísleniu.
Tých, ktorí sa starajú o deti, chorých či nevládnych, chránia prírodu či zasväcujú dni rozširovaniu poznania či udržiavaniu kultúry, spája ušľachtilé poslanie práce, no zároveň neistota a opakujúce sa existenčné mrzutosti. Prepotrebné povolania ich odsudzujú na život asketických rehoľníkov, na dve či tri zamestnania alebo na horúčkovité písanie projektov, aby si za európske peniaze urobili život znesiteľnejší.
A tak rovnako ako vtáci, ktorí už do miznúcich lesov na jar nepriletia, mnohí preto opúšťajú svoje pomáhajúce povolanie a niekedy aj krajinu, hoci ju túžili urobiť láskavejšou a prívetivejšou.