Od roku 2019 platí na Slovensku nová právna úprava nadväzujúca na európsku legislatívu, ktorá väčšinovým akcionárom s podielom nad 95 percent akciového kapitálu umožňuje ľahšie získanie všetkých zostávajúcich akcií od ostatných vlastníkov. Povinné vykupovanie akcií väčšinovými vlastníkmi od malých akcionárov sa niekomu môže zdať v trhovej ekonomike pritiahnuté za vlasy.
Trochu to pripomína povinný odpredaj ornej pôdy za prvej Československej republiky, keď vlastníkom nad 250 hektárov túto pôdu štát vykúpil a predal na splátky drobným roľníkom. Z predaja pôdy z donútenia nedostali jej vlastníci kúpnu cenu v hotovosti, ale z väčšej časti v štátnych dlhopisoch. Zákon o pozemkovej reforme z roku 1948 išiel oveľa ďalej. Pôdu museli predať všetci tí, ktorí vlastnili viac ako 50 hektárov, alebo tí, čo na pôde samostatne nehospodárili.
Za túto pôdu im dali iba symbolickú cenu zodpovedajúcu priemeru cien ornej pôdy za uplynulých dvadsať rokov vo forme dlhopisov s nízkym úrokom splatných v roku 1986, teda o tridsaťosem rokov! Ich výplaty sa nedočkali, pretože roku 1953 v rámci peňažnej reformy nároky pohľadávky zo štátnych dlhopisov prepadli v prospech štátu. Z dnešného pohľadu teda išlo v určitom slova zmysle o štátny bankrot.
Nová legislatíva, ktorá umožňuje povinný odpredaj akcií zo strany malých akcionárov, sa opiera o nárok dominantného vlastníka, že chce firmu vlastniť sám. Otázne je však, či naozaj nejde o porušenie ústavného práva nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva. Osobitne v podmienkach Slovenska sú to často akcie, ktoré vlastníci nadobudli už dávnejšie v rámci prvej vlny kupónovej privatizácie. Nejde totiž o výkup pôdy vo verejnom záujme, ktorý má prednosť pred ochranou vlastníckych práv ako takých.
Zjednodušenie vynúteného odpredaja akcií majoritným vlastníkom má svoje pravidlá, ktoré sa týkajú najmä stanovenia ceny za akciu. Malí akcionári môžu žalovať nadobúdateľa akcií, že im zaplatil menej, ako mali akcie skutočnú hodnotu. Tú stanovuje pritom znalec určený Národnou bankou Slovenska.
Naozajstné dôvody, pre ktoré sa chce dominantný vlastník akcií rozlúčiť s malými akcionármi, tým že im nanúti povinný predaj ich podielu na majetku, môžu byť pomerne obšírne. Neochota deliť sa so ziskom vyplácaným vo forme dividend nemusí byť jediným argumentom.
Oveľa vážnejším môže byť záujem zabezpečiť priebeh každoročných valných zhromaždení vlastníkov akciových spoločností bez prítomnosti drobných akcionárov. Zrejmenz obáv, aby sa informácie z týchto zasadnutí nedostali do rúk konkurenčných firiem alebo médií.
Akciová firma so stopercentným vlastníctvom jediného akcionára je tiež atraktívnejšia pre prípad, že by sa ju doterajší majiteľ rozhodol predať. Iným prípadom kupovania samého seba je znižovanie počtu obchodovateľných akcií za peniaze spoločnosti, ktoré pochádzajú z vytvorených rezerv.