Nič v zlom. No podľa mňa nám nechýbajú prasnice a kravy. Máme málo vegetariánov.
Niežeby s poľnohospodárstvom nebolo treba niečo robiť. Farmárske protesty ukázali, že je čosi zhnité na dvore slovenskom. A riadne. Z priemyselných megafariem degradujúcich pôdu a znečisťujúcich vody treba urobiť udržateľnejšie a sociálne férovejšie farmy. Potrebujeme poľnohospodárstvo, ktorého cieľom nie je len produkcia potravín (a ziskov), ale aj správa krajiny. A spravodlivý rozvoj vidieka.
Cestou k nemu však nie je bezpodmienečné zvyšovanie produkcie. A už vôbec nie, ak ide o mäso.
Začiatkom augusta uverejnil Medzinárodný panel pre klimatické zmeny podrobnú správu o vzťahu poľnohospodárstva a globálneho otepľovania. Konštatuje, že produkcia potravín a neekologické zásahy do krajiny s ňou súvisiace (rúbanie lesov, vysúšanie pôdy a pod.) majú na svedomí až 23 percent emisií skleníkových plynov vyprodukovaných človekom. A keďže degradovaná pôda stráca schopnosť pohlcovať kyslík, toto číslo bude rásť.
Veľkým problémom je nesprávne a nadmerné používanie hnojív aj plytvanie jedlom. Rovnako však zlý jedálny lístok.
Od roku 1961 sa spotreba mäsa zvýšila o polovicu. Dobytok produkuje metán, chov dobytka vedie k odlesňovaniu – buď priamo na pasienky, alebo na pestovanie plodín, ktoré slúžia ako krmivo pre hospodárske zvieratá. Takýto systém je environmentálne neudržateľný a sociálne nespravodlivý – pôda mohla byť využívaná na produkciu potravín pre miestnu populáciu.
Nič proti mäsožravcom. Možno sú schopní akceptovať, že za (takmer) každým rezňom je hrozná smrť a ešte horší život nejakého zvieraťa. Možno to jednoducho vytesnia. Do týchto debát sa nejdem púšťať. Je tu však ešte iný argument: skutočnou cenou za tých priemerne 63 kilogramov mäsa ročne je, že nasledujúce generácie už nemusia mať mäso žiadne. A iného jedla bude tiež skromne.
Neznamená to, že sa máme všetci stať vegetariánmi. Už vôbec nie takými, čo hltajú avokáda, sóju a podobné produkty, ktoré zhoršujú environmentálne a sociálne dosahy globálneho poľnohospodárstva. No mali by sme sa zamyslieť, čo si dáme na tanier. A ministerstvá by sa mali zamyslieť, aké poľnohospodárstvo chcú naozaj podporovať.
Taliansky historik Massimo Montanari vo vynikajúcej knihe Hlad a hojnosť píše, že súčasné ľudstvo sa ocitlo prvýkrát v situácii, keď si jedálny lístok nemusí prispôsobovať klimatickým či regionálnym obmedzeniam. Banány vo Varšave? Žiaden problém. Čerstvé jablká v marci? Nech sa páči.
Nie je to úplne pravda. Túto „hojnosť“ dosahujeme na dlh, ktorý platia menej šťastné časti planéty a budúce generácie.