Ale napríklad taký Madagaskar bol v plameňoch úplne celý, okrem takého maličkého cípika na severe, ktorý kedysi márne bránil slávny Slovák z Vrbového, gróf Móric Beňovský, pred koloniálnou rozpínavosťou (samozrejme: vtedajších) Francúzov. Inak na priloženom obrázku skutočne horelo všetko.
Hneď som volal priateľovi, ktorý sa už dávnejšie odsťahoval z bratislavského Starého Mesta a odvtedy vcelku spokojne žije na opačnej pologuli. Teda v Petržalke. „Počúvaj, horí tam už u vás tiež skoro všetko?“ Napodiv bol pokojný a trpezlivo mi vysvetlil, že pokiaľ dovidí, tak nehorí nič, lebo je na strednom Slovensku na dovolenke. A na dovolenke vraj nie je nič také dôležité, aby preto hneď rovno „horelo“.
Trochu ma upokojil, lebo u mňa v kuchyni tiež už horelo. Ale iba jeden, taký ten najmenší horák, lebo z mladíckej nerozvážnosti som chcel hneď ráno vajce na tvrdo. Zjedol som ho na mäkko, aby som zmenšil uhlíkovú stopu. Teda ešte predtým ako moderní ekológovia zakážu sliepky, lebo tie znášajú vajcia iba preto, že ich kruto týrame. Bez sliepok, ktoré sú tiež zvieratá, by sme túto sadistickú príležitosť nemali a ony by sa pokojne hrabali v zemi. Teda v tej nespálenej. Pravdepodobne spolu so šťastnými ekológmi.
Upokojujúco na mňa tiež zapôsobil fakt, že do Ameriky už konečne doplávala Greta Thunbergová na jachte bez uhlíkovej stopy, poháňanej, aspoň podľa novín, iba akousi hydrocentrálou a fotočlánkom. Teda podobne ako Krištof Kolumbus na plachetnici, ten dokonca bez fotočlánkov. Nebola však sklamaná ako on, keď zistil, že za výkrikom: „Zem!“ sa neskrýva India, po ktorej tak veľmi túžil, ale iba Kuba a USA. Verím tomu, že na veľkej konferencii v New Yorku dá Greta do poriadku všetkých rozhádaných politikov a potom s nimi pokojne „vyrieši“ aj požiare.
U nás je zatiaľ najhorúcejší problém „úsmev“ policajtky, ktorá vyzvala „grázlov“, čo nerešpektujú zákon, aby jej zavolali na 158. Príde si vraj po nich. Nevolal som, no čaká ma to. K serióznemu prístupu k veci totiž vyzvala políciu – akoby paradoxne – novinárka. Dnes totiž, na rozdiel od podobných novinárok, na Slovensku už iba polícia nestraší, nevyhráža sa a nepoučuje nás o tých najdôležitejších veciach, prestupujúcich pekné vzťahy medzi ľuďmi. Humor je smrteľne vážna vec. Prežijeme požiare, výbuchy sopiek, zemetrasenia, všetky hrozby, ktorými nás svet denne zaplavuje.
Slečna policajtka Martina, nebojím sa o vás! Ani keď nejaká bosorka opäť zavetrí v povetrí niečo „ľudské“. Lebo viem, čo by nás všetkých čakalo bez úsmevu vzácnych bytostí, ako ste vy: žiaľ, už len to skutočné peklo – hneď a tu – na Zemi!