Ani pre Bratislavčanov to nebol exotický predmet. Ak nemali záhradu, mali príbuzných so záhumienkom. Pestovateľské práce boli tak trochu navyše, ako kúsok reflexie do všednosti mnohých. Na pozemky sme chodili na Búdkovú. Dávno sú tam rodinné domy. Školské pozemky zmizli aj z areálu petržalskej školy, na ktorú sa pozerám z okna. Na ich niekdajšej ploche sa hrajú deti zo súkromnej materskej školy a je tam aj záhrada pána školníka – s pestovaným živým plotom, letným sedením a grilom.
Pestovateľské práce sa v škole dávno neučia. Podľa učiteliek je to škoda, lebo mnohým deťom chýbajú manuálne zručnosti a tie, čo vedia lepšie rozmýšľať rukami, by v tom mohli vyniknúť. A je to aj o vážení si práce iných. O predmet rodičia nemali záujem. Chceli viac hodín jazykov, viac práce s počítačmi a v „hrabaní sa v hline“ videli len stratu času. No a rodičom sa každá škola v čase núdze o žiakov snaží vyhovieť.
Petržalské základné školy stavali spolu so sídliskom „na zelenej lúke“. O priestor núdza nebola. Všetky majú rozľahlý areál. Okrem plôch na športovanie tu bola aj plocha na školské pozemky. V koľkých z jedenástich škôl, ktoré prežili pokles pôrodnosti, si školské pozemky zachovali pôvodné určenie? Prežil niekde predmet pestovateľských prác v nejakej dobe primeranejšej forme? Napríklad v spojení s ochranou životného prostredia?
Vzdelávacie programy petržalských základných škôl sú výrečné. Pozemky prežili len na jedinej. Na všetkých však venujú veľkú pozornosť environmentálnej výchove. Väčšinou je prierezovo včlenená do všetkých predmetov. Štyri školy sú zapojené do projektu Zelená škola, deti triedia odpad, zbierajú plasty a použité baterky, vyrábajú recyklovaný papier…
V škole, kde na pozemkoch pre pestovateľské práce stojí školníkov gril, majú novú BIO učebňu s ekologickou tabuľou. Školy aj pestujú: kvalitné medziľudské vzťahy, hrdosť na svoj pôvod, cit ku krásam regiónu či citlivý prístup ku všetkému živému. Neironizujem toto pestovanie. Je fajn, že sa v každej škole venujú racionálnej výžive a chodia na ekofilmy. No škoda, že len jedna využíva dané možnosti, pohŕdaným pozemkom dala novú úctu a povýšila ich na zelenú učebňu. A zeleň sama aj vytvára.
Petržalské školy sú zvonku jedna ako druhá. Zdanlivo majú rovnaké možnosti. A predsa na Základnej škole Turnianska pozemky ožili ako Ekozáhradka a Záhrada, ktorá učí. Rodičia tam neprotestujú, že sa ich deti učia ekologicky pestovať rastliny, že sa priúčajú permakultúre a pripravujú jedlá z vypestovaných produktov.
Ako sa škole podarilo získať rodičov a žiakov pre zelené učenie a transformovať preň priestor vyčlenený v zhode s dávno zabudnutými učebnými plánmi? Ako to, že „hrabanie sa v hline“ tam obstálo v konkurencii jazykov a počítačov? Ako? Stačí sa len chcieť opýtať.