Dobrý deň aj džem

11.09.2019 16:00

Slnko si čuplo k zemi a cez víkend sa zadymilo aj z niektorých modranských komínov. Na dovolenke som tento rok bola pár dní pri Balatone a na východnom Slovensku. Chcela som ísť aj do Talianska, lebo tam chcem ísť vždy, a vlastne vždy chcem všade ísť, ale nešli sme nikam, lebo povinnosti...

Ja som síce nikam nešla, ale zato tento rok dosť rázne prišla jeseň a rozkročila sa medzi dňami. Vlastne prišla tak, ako si to pamätám, školáci sa vrátili do škôl, ľudia sa povracali z dovoleniek a zavládol akýsi príjemný poriadok. Hneď som ho aj tento rok zavetrila a trochu som si myslela, že možno iba mne sa uľavilo, že leto sa skončilo, svet farebnie, mení sa osvetlenie, iné svetlo mávajú rána, dni aj večery, popod nohy sa pletie akýsi dôverne známy chlad…

Potešil ma status psychiatra Michala Pataráka na sociálnej sieti: „Neviem, či to niekto z vás pociťuje tiež. Tipujem, že áno – i keď to vo veľkej miere závisí od temperamentu – ale po tých prázdninách, ktoré som vnímal aj dosť hekticky, teraz pociťujem niečo ako slasť z každodennosti a pravidelného rytmu udalostí.“

Ihneď mu odpíšem, že aj mne sa vlastne uľavilo, že svet je v starých koľajach. Podvečer som znovu bola na joge a šla domov šťastná, že je po lete a že to všetko sa znovu začína, že sa ochladzuje, stmieva, že ma čakajú dva kopce povinností a všelijaké drobné radosti.

Michal to nazval prílivom a odlivom. Asi mal pravdu, lebo všetko, čo zhruba pred troma mesiacmi odišlo, sa zrazu vracia, staré stratené veci robia radosť. Hrkajú vo mne jadierka.

Neprekáža mi, ani keď sa posunie čas. Starí deprátori ako ja milujú prekážky. Posun je úžas, nadlžujeme si chvíľu, a inak sneh by mohol v zime padať rovnako dlho ako svietilo slnčisko.

Večer mi býva zima aj tma. Škoda, že sa ja musím starať o deti a nie ony o mňa. Namiesto toho večera fejtón do časopisu a kuchynská upratovačka. Ešte donedávna som si myslela, že som ten najlenivejší človek na svete, rechnujúc ako v poslednom čase veľa čítam a píšem, som zistila, že vekom som asi „spracovitela“ či čo. A stále spávam v dobrej spoločnosti: Márquez, Ecco, Hemingway… A Dunaj duní a vlna za vlnou sa valí.

Vlna je krásne slovo, ale najkrajšie sa povie vlna po francúzsky, a keď sa spieva a spieva Brel Le plat pays, tak najviac. Prevaľuje to slovo na jazyku ako vlnu, ako sa prevaľuje zboka nabok krajina. Kopček a dolinka, zvlnený terén.

Dozrievajú duly. Najsympatickejšie a najvoňavejšie ovocie. Keby existovala voňavka, ktorá vonia ako dula, chcela by som ju. V Modre vravia gutne. Dula aj gutňa majú krásny tvar aj farbu a nádherne ružovo kvitnú. V kvasenej kapuste nájsť dulu alebo gutňu je ako nájsť prsteň v polievke, pilník v buchte vo väzení či štvorlístok v tráve.

Je september, v modranských pivniciach to už šuští, varí sa lečo, varí sa džem, zreje ovocie. Svet je v starých koľajach.

Inak, tá jeseň neprišla zrazu… Nič nie je tak, že jedného rána sa zobudíte a zistíte, že „jste se proměnili! v obludný hmyz jako Řehoř Samsa". Hmyzom sa človek stáva postupne. Ja už mám na nohách kefky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#jeseň
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku