Lenže úprimne: pokiaľ ide o budúcu exekutívu únie, sú aj dôležitejšie veci. Napríklad, kto ovládne kľúčové ekonomické posty. Nie je to triviálna otázka, dôležitá akurát tak pre „bruselskú bublinu“. Personálne nominácie sú odrazom aktuálnej rovnováhy politických síl. A súčasne budú, v najbližších rokoch, túto rovnováhu výrazne ovplyvňovať.
Európskej komisii síce šéfuje nemecká konzervatívka, no inak sa zdá, že hru o kľúčové posty najlepšie zohral francúzsky prezident. O prezidentke Európskej centrálnej banky sme písali minule. Aj v komisii je však viacero kľúčových postov v rukách ľudí, ktorí majú bližšie k Macronovej predstave fungovania únie, ako ku konzervatívnej politike tvrdých pravidiel a trestov.
Prvou je, samozrejme, francúzska eurokomisárka Sylvie Goulard. Predpokladajme, že ju europarlament kvôli prebiehajúcemu vyšetrovaniu mismanažmentu verejných zdrojov nezablokuje. V tom prípade bude mať na starosti vnútorný trh EÚ a európsky obranný a vesmírny priemysel. Ochrana hospodárskej súťaže a digitálny trh boli vyčlenené pre dánsku nominantku Margethe Vestager, no Goulard bude mať veľký vplyv na tvorbu pravidiel jednotného trhu či spôsob podpory (alebo ochrany) strategického priemyslu. V najbližších rokoch tak môžeme skôr očakávať asertívnejšiu ochranu záujmov európskych priemyselných gigantov ako politiku laissez faire.
Minimálne rovnako dôležitá bude pozícia bývalého talianskeho premiéra Paola Gentiloniho, ktorý dostal portfólio hospodárskej politiky. Pod neho tak budú spadať otázky hospodárskeho riadenia, koordinácie makroekonomických politík a pod. Vytvára to príležitosť posunúť sa za mantru „tvrdých pravidiel a škrtov“.
Kohézna politika a reformy majú spadať pod komisárku Elisu Ferreira. Spolu so šéfom euroskupiny Mariom Centenom (ďalším Portugalcom navrhnutým socialistickou vládou) môže posunúť európsky pohľad na význam „štrukturálnych reforiem“ – vôbec nemusia znamenať obmedzovanie verejného sektora či dereguláciu.
A nakoniec je tu „prvý podpredseda“ komisie, holandský labourista Frans Timmermans. Jeho hlavnou úlohou je koordinovať „zelenú transformáciu“ európskej ekonomiky. Iste, hrozí mu, že ostane pri funkcii s dobre znejúcim menom, no chudobným obsahom: rozhodnutia o politických limitoch i peniazoch sú v rukách členských krajín. Žiadna zelená transformácia nenastane, ak napr. Nemecko nezmení postoj k automobilovému priemyslu či Poľsko k výrobe energie z fosílnych palív. Minimálne to však vytvára potenciál na koordinovaný, efektívny program zelených investícií aj účinnejší regulačný rámec.
S riadnou dávkou zjednodušenia: budúca Európska komisia bude asi omnoho viac „južanská“ ako jej predchodkyňa. Našťastie. Dáva to dostatočný dôvod na optimizmus? Nie. Minimálne však menej dôvodov na pesimizmus, ako keby bruselskú exekutívu ovládli fiškálni konzervatívci a zaslepení zástancovia „voľného trhu“.