Rozosmiala som sa aj vtedy, keď náš Jakub z knižnice povedal, že sucho nevadí, šak si všetko, aj sneh, odniekiaľ dovezieme. Keď som sa ho spýtala, čo budeme robiť my, čo máme záhrady, povedal: budeme na mobiloch a na počítačoch, wifina bude furt, tú polievať netreba!
Hľadala som Prousta, ale nenašla som ho, našla som však Čechova a Dostojevského, napokon som z police vybrala Reynekove básne. A v robote som čítala deckám z Danky a Janky. Očami som to redigovala a trochu každú kapitolu skrátila.
Vietor mi sfúkol bielizeň zo šnúry na terase. To mi však nevadí, mám rada, keď zmokne aj zmrzne a potom vŕzga, a keď ju prinesiem do kuchyne, vonia. Mám rada vystieranie bielizne.
Náš ďateľ deň čo deň operuje strom. Prše-neprše. Klopoce a klopoce, hlavičkou myká, ako keby ho obsypával bozkami. Keď zaprší, rozklopú sa kvapky, ale inak.
Tu v Modre sa blíži vinobranie. Každý rok ho vnímam trochu inak. Tešila som sa, aj netešila, zapierala, vozila decká na kolotoči, mulatovala, plakala za tatom aj za mamou… V piatok upečiem koláče. Kúpila som v sobotu na trhu mak, tak sa z neho radujem. Nejedávam mak, iba sa z neho radujem.
My sme mak predávali na trhu tiež. S babičkou sme vysýpali na biele plachty makovice, nech mak dobre preschne, občas ho bolo treba porozhŕňať.
Na Bohuslavovi Reynekovi sa mi páči ten jeho zmysel pre záhradu, prírodu a drobné veci okolo domu. To mám aj ja rada. Ak niekto o týchto veciach pekne napíše, chcem to čítať aj ja. Mám rada, keď sa tie zdanlivé drobnosti berú a vnímajú ako prevelice dôležité, lebo na nich trochu stojí svet. Keď sa to ako ten mak trochu rozhŕňa a neohŕňa sa nad tým nos. Básnici asi svet aj tieto veci vnímajú trochu inak, ja len tak po sedlácky, ale tiež mám na ne dobrý nebásnický raťafák.
Pršíte? Nepršíte? Máte wifinu? Tá jeseň akosi prišla, však? Vtiahla sa niekedy koncom leta pomedzi dvere, akoby zároveň s tým teplom, a začala sa rozdrapovať.
Začala som šťastná čítať prvákom z pekných knižiek a trochu som im to všetko zazávidela. To, ako na konci školského roku priplávajú k neznámym brehom a objavia pevninu, ktorá sa volá literatúra. „Prvý rok v škole je takmer vždy úrodný, lebo ten, čo deň čo deň chodil, krčil a trhal gate a niekedy aj knižky, stane sa triedičom alebo zlodejom pokladov, ktoré si pekne porozkladá a má možnosť pozrieť si prvý, druhý aj tretíkrát objavenú pevninu, postupom času bude vedieť to, čo objavil, aj posúdiť podobne ako brusič nožov posudzuje lesk iskier sršiacich od kotúča, porovnáva ho s leskom hviezd i s trvanlivosťou iskier alebo svojho brusiarskeho kruhu." (V. Šikula)