Historické reminiscencie vyvolávajú obavy. No keď sa na ich rečové a vizuálne prejavy pozriete s odstupom, vyvolávajú skôr trápno-smiešny pocit.
Iste, smiešne politické figúry netreba podceňovať. Matematika fragmentovanej politickej scény môže vyniesť do vysokej ústavnej funkcie kohokoľvek, skutočne kohokoľvek, ako sa máme možnosť presviedčať v priamom prenose. Zúfalá snaha udržať sa pri moci, kombinovaná s cynizmom, dáva ľahko zabudnúť na slová o hrádzi proti extrémizmu. Aj o tom sa máme možnosť presviedčať v priamom prenose.
Mňa však čoraz viac znepokojujú kaviarenskí extrémisti. Spoznať sa dajú ľahko.
V prvom rade, majú radi slovíčko „ale“. Nie som rasista, ale… Rešpektujem ľudské práva, ale… Nech si žijú, ako chcú, ale… Toto magické zaklínadlo im umožňuje povedať, no zároveň nepovedať, že niektorých považujú za menejcenných, pretože majú nesprávnu farbu pleti, národnosť, pohlavie, sexuálnu orientáciu či náboženstvo. Prípadne, že niektorým skupinám ľudí by sa mali obmedziť občianske práva (populárne je právo voliť), pretože „na to nemajú“. Napríklad dostatočné vzdelanie, intelekt, majetok.
Zaklínadlo potrebujú z jednoduchého dôvodu. A ten je druhým znakom kaviarenského extrémistu: úsilie vyzerať neextrémisticky. Aspoň zatiaľ. Viaceré veci sa akože nepatrí hovoriť. Veď viete, politická korektnosť, hoci si ich myslí „takmer každý“.
Kaviarenskí extrémisti však pritom chcú a potrebujú, aby ten „takmer každý“ vedel, že si to nepatričné myslia aj oni. Ale len tak, aby to nebolo úplne očividné. Aspoň zatiaľ. Pokiaľ sa môže hodiť byť hrádzou proti extrémizmu.
Ich tretím znakom je zbabelosť. Za obete svojho „ale“ si nevyberú hocikoho. Najlepšie takých, čo sa nevedia brániť, pretože ich vopred viktimizujú predsudky či iracionálne obavy spoločnosti. Rómovia, prisťahovalci, LGBTI, vyberte si.
Potrebujú nepriateľa, do ktorého je ľahké si kopnúť. Politicky, aj doslova. Pretože – a tu sa dostávame k ich štvrtej charakteristickej črte – boj proti domnelému nepriateľovi nie je cieľom samým osebe, lež prostriedkom. Vytvára priestor, v ktorom môžu tvrdiť, že chránia údajne obyčajného človeka, alebo ešte lepšie – chránia Slovensko. Zároveň si v skyboxoch, na poľovačkách či oslavách narodenín dohovárajú s tými svojimi tisíc a jeden spôsob rabovačky či, ak chcete, únosu štátu.
To sú zároveň dôvody, pre ktoré ma kaviarenskí extrémisti znepokojujú. Pokryteckým, zbabelým šírením nenávisti a strachu zakrývajú svoju túžbu po moci a majetku. Je vlastne jedno, či tým rasistickým, xenofóbnym, homofóbnym, šovinistickým… hlúpostiam naozaj veria, alebo ide iba o cynický kalkul. Tak či onak, otvárajú dvere pravoverným extrémistom. Z ktorých už, jedného dňa, nemusia byť len smiešno-trápni tajtrlíci.