Aký dar, môcť sa zhovárať s básnikmi, počúvať ich verše a medzitým začuť aj vetu, ako je dobre, že niekto píše aj o prírode a zvieratkách, a pomyslieť si pritom, ako všetky naše osamelé cestičky a chodníky ústia niekde na papier.
Ony tam naozaj vedú, i keď to nevieme. Všetky spisovateľské cesty, cestice, chodníčky, škarpy, čistinky, meandre, tône, húštiny, tíšiny, rúbaniská, vresoviská, posedy aj ležoviská. Aj miesta, kde nedopadajú slnečné lúče, svetelné výrezy obrazov v lesoch vrhnuté osvetlenými stromami, tiene, chládky, porasty, húšťavy, húšťaviny, chrastiny, chrapačiny, kroviny, kriačiny, kružiny a kručiny, kríčia vedú v skutočnosti na papier.
Český básnik Petr Borkovec píše „míza se drolí do vody“. A na inom mieste „slavík štěhotá“ či „úlepne“, „slaváček štěhotí“. Aj jazyk je zavše krajinou s odkazmi na minulosť, no a niekedy nie a nie báseň stretnúť. Všetky písačky majú plno nevychodených neviditeľných chodníkov lesom, zavše je to tam nepriechodné a v diaľke bliká svetielko, ak báseň nevolá. Neznamená to, že nečaká, lesom môže byť zavše „krajina mezi oknem, stolem a postelí“, a niečí text mapkou s kľúčovými slovami, vyznačenými súradnicami k vlastnému…
Cudzia báseň, čo vznikla predvčerom niekde v Černošiciach pri Prahe, zrazu zapôsobí ako spomienka. Trebárs na dubový háj Lintavu, ako tam chodila plakávať Panna Mária. Jasné, možno na dáku obyčajnú trávu z čeľade lipnicovité, ktorej však náš tato s mamou vraveli slzičky Panny Márie. Na jar tam rozkvitnú gacky a košulečky Panny Márie, zvončeky, náprstky tiež z mariánskeho šitíčka. A ako sme si tadiaľ s tatom a mamou chodili, trhali kútnikom, pradiarkam a križiakom lesklé pavučiny, zavše vyrušili bažanta alebo v jarkoch plaché, tiché a krehké prepelice.
Spomienka na laňky, čo majú na ritkách v zime biele zrkadielka, na zabudnuté jabĺčko plánku na strome, na václavky (po latinsky armillaria), lebo ich býva v lese vždy celá armáda. Aj na parožie, čo sme hocikedy našli v lese. Fuj, neťahaj to domov! Verona, jeleň je zviera, čo má na hlave strom!
Výbežok čelovej kosti, z ktorej parožie rastie, je pučnica, s parohom ju spája ružica. Prvá vetva nad ružicou očnica, vetva nad ňou nadočnica, stredná vetva, vidla a ihlica, alebo koruna, vlčia vetva a ozaj, perlenie a ryhy… Spomenúť si na slané ako slzy hrudy soli, ako to všetko bolo a bolelo. Tá báseň, milý Petríčku, akoby bola metaforou môjho textu, ktorý som mohla napísať!
Obyčajná veta sa málokedy zmení na báseň. Takému lesu sa to však často prihodí: podpenky, openky, podpňovky, podpníky, michalky, václavky, láclavky, lacvajky, vícvalky, michalice, michalanky, jesienky, hromádky, hromadzinky, honcule, veseliarky, halamaše. Za mladi je ich hlúbik spojený s okrajom klobúka bielym hrubo blanitým, vatovite vločkatým velom. Po roztrhaní vela zostávajú na hlúbiku prstene.